Tonka má neobvyklé meno, zato úplne obyčajný život. Práve skončila gymnázium, nastupuje na vysokú, má najlepšiu kamošku a zopár koníčkov. Malomestská nuda. Ale ak sa pripletie do života niekomu, kto vie, ako sa zabaviť, objaví nový svet. Mišo a jeho...
„Nechce sa mi veriť, že už je koniec," povzdychnem si a pomasírujem si pľuzgier na malíčku.
„Nikdy by som neverila, že mi bude smutno za informatikou alebo nemčinou," pritakáva Petra a zamyslene fúka žuvačkové bubliny.
Sedíme na lavičke pred sporiteľňou, do tváre nám svieti slnko a dohadujeme sa, kam pôjdeme minúť vyzbierané peniaze.
Predseda triedy, Igor Benko, potriasa klobúkom s mincami a odhaduje, koľko sa nám podarilo v meste vyžobrať. Čakáme na chalanov, ktorí išli zaniesť triedne tablo do výkladu sporiteľne. Konečne sa objavujú za sklom, aranžujú tablo, zdvihnutými palcami im dávame znamenie, že to je dobré a môžu to tak nechať.
„Tonka," štuchne ma Petra lakťom, „nie je to ten chalan od nás, ktorý sa ti tak páčil?"
Cloním si rukou oči a pozerám smerom, kam ukazuje Petra. Od mestskej veže k sporiteľni kráča ON. Zrýchli sa mi pulz. Je úžasný. Vysoký, vyšportovaný, tmavý. Chodil k nám na gymnázium. Celý minulý rok som sa obšmietala okolo jeho triedy, bufetu a iných miest, kam chodieval, ale nikdy si ma nevšimol. Odkedy zmaturoval som ho nevidela.
Zastavuje sa pri výklade s tablom. Napravuje si tašku prevesenú cez plece, nakláňa hlavu na bok, ukazuje prstom a čosi hovorí kamarátovi. Opäť si povzdychnem. Napoly nešťastne, že som pre neho vzduch, napoly spokojne, že ho konečne zase vidím.
„Choď za ním," drgá do mňa Petra.
„Šibe ti? Od hanby by som sa prepadla. Ani neviem, čo by som mu povedala."
Poobzerajú si tablo a chystajú sa na odchod.
„Nie je ti jedno, že sa strápniš? Aj tak ho zrejme už nikdy neuvidíš."
Chytá ma panika. Petra má pravdu. Celý rok som špekulovala, kde by som na neho mohla natrafiť a zrazu ho mám rovno pod nosom, a nechám ho len tak odísť?
Igor všetkých zvoláva, vraj sa ide do Irish Pubu. Posledná šanca. Vyskočím z lavičky, schmatnem klobúk s mincami a ponáhľam sa k sporiteľni. Zastavím akúsi tetu, či by nám neprispela na rozlúčku. Je krásny teplý deň, ľudia sú príjemne naladení, teta prihodí do klobúka päťdesiatcentovku. Ďakujem jej a cúvam pritom. Tri, dva, jedna. Snažím sa, aby naše stretnutie vyzeralo ako náhoda. Dúfam, že sa neotočili opačným smerom.
Bum. Narazím do NEHO. Otočím sa, usmievam sa svojím najlepším úsmevom, pri ktorom neukazujem zuby, a ospravedlňujem sa.
„Zbierame peniaze na rozlúčku," otŕčam klobúk a ukazujem na zelenú stužku na tričku s názvom školy.
Chalani sa tiež usmievajú, vysvetľujú, že sú študenti, takže nemajú veľa na rozdávanie.
„Mišo, niečo dokopy snáď dáme, nie? Keď už je z nášho gympla," škerí sa jeho kamarát a šmátra po vreckách.
„Aj vy ste chodili na Hollého?" tvárim sa prekvapene, aby som trochu rozbehla konverzáciu.
„Hej, hej. Takto pred rokom sme tu behali s klobúkom my," hovorí ON – Mišo - a hádže do klobúka drobné mince. Viem, že sa volá Michal, pretože každý rok som si ho vyhľadala v školskej ročenke.
„Páči sa vám tablo?" ukazujem do výkladu, naťahujem čas.
„To je vaše?" začudujú sa a ešte raz si ho preštudujú. Ja si zatiaľ obzerám Miša. Strapaté tmavé vlasy, tričko Rolling Stones, zadok ako z reklamy na džínsy.
„Našiel som ťa," hovorí Mišov kamarát a obracia sa ku mne, aby sa uistil, že na fotke som ja. Okamžite dvihnem zrak od Mišovho zadku a dúfam, že si to nevšimol. „Tonka?" nadvihne obočie a kútikom úst mu mykne.
Pokrčím plecom. Už som si zvykla, že ľudia sa pozastavujú nad mojím menom. Vedela som, že je hlúpy nápad písať si mená pod fotky. Možno keby som sa volala Sandra, ako jedna spolužiačka, alebo exoticky, ako napríklad Jeanette, tiež by som sa chcela pochváliť na verejnosti.
„Už musíme ísť, ešte máme prednášky," lúči sa Mišo. Prvýkrát v živote mi pozrie do očí a usmeje sa. Všetky vnútorné orgány sa mi zatrepocú od šťastia a blaženosti.
Dívam sa, ako kráčajú po pešej zóne. Kamarát sa nakláňa k Mišo a čosi mu hovorí. Obaja sa otočia. Mišo mi zakýva, kamarát na mňa žmurkne a zmiznú za rohom.
„Zatvor ústa a vráť mi klobúk," vyruší ma Igor Benko.
Podám mu ho a kráčam k Petre. Staršia sestra raz bola na koncerte Michaela Jacksona. Stála v prvej rade pod pódiom a tvrdila, že v istom momente pozrel priamo na ňu a usmial sa. Ešte týždeň potom chodila ako v tranze. Vtedy som sa jej smiala. Teraz ju chápem. Už viem, aké to je, stretnúť svoj idol.
---
Konečne po dlhom čase som späť a mám rovno dve prekvapenia :-) To prvé je - samozrejme - príbeh, to druhé je vianočná súťaž. Veľmi rýchla, veľmi jednoduchá, pretože nemusíte urobiť absolútne nič, iba dať lajk na stránku https://www.facebook.com/Knihomoľask-798300350324379/. Knihomoľa.sk je facebooková stránka o knihách, ale nie tých tradičných, iných, aké len tak v obchodoch nenájdete a o to sú vzácnejšie. O čo sa súťaží? Samozrejme, o Dievča iného chlapca schované v háčkovanej taške :-)
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Súťaž je blesková, zajtra večer bude vyhlasovanie, aby vám to stihlo prísť do Vianoc :-)
(Pls, keď dáte lajk, pošlite mi správu, nech ste zaradení do žrebovania :-D)
