Musím už ísť

Kapitola 36. - Prekvapenie

Mrzí ma, že sa k tomuto príbehu vraciam po takej dlhej dobe. Mnohí určite už aj zabudli na bojazlivú Tonku a Miša s bláznivými nápadmi, ale inak sa mi nedalo. Musela som riadne zarezávať v práci aj doma. Ak sa k tomuto príbehu ešte niekto vráti, dúfam, že neoľutujete :-) Wattpad mi strašne chýbal :-)Vďaka za všetky hlasy a komentáre, ktoré ste mi napísali, idem sa do nich hneď pustiť :-) Vďaka za všetko :-*

---

Rátam dni do ukončenia trestu. Presne tridsať. Čo si len pomyslí Mišo, keď sa mu neozvem? A Braňo? Budú si chalani myslieť, že som sa na nich vykašľala a postupne na mňa zabudnú? Osemnásť rokov mi nijako zvlášť nevadilo žiť ako mníška, teraz mám pocit, že sa doma zadusím. Chýbajú mi rozhovory, smiech a bezstarostnosť. Chýba mi vzduch a nebo plné hviezd nad hlavou namiesto popraskaného plafónu.

Každý deň chodím kontrolovať schránku, či niečo nepriniesla poštárka. Alebo či sa v nej neobjavila ďalšia improvizovaná obálka so sponkami na papier. Je možné, že by som dva týždne nikomu nechýbala? Ani Mišovi po noci v chatke? Nie je mi z toho do plaču, iba mi zviera žalúdok. Nechutí mi jesť, každú voľnú minútu prespím, aby som nemusela premýšľať. Snažím sa zvyšok trestu prežiť v kóme.

„Tonečka," zobudí ma mama ako každú sobotu ráno. „Vybehni do obchodu, inak sa nám neujde pečivo."

S privretými očami prikývnem a v polospánku zložím nohy z postele, aby ma studená dlážka trochu prebrala. Navlečiem si pokrkvané kraťasy, v ktorých sa motám po dome celý týždeň, pred zrkadlom si ledabolo prebehnem zuby kefkou. Na vlasy sa vykašlem, aj tak ma nikto neuvidí. Zhrabnem zo stola mince a tašku a vlečiem sa k obchodu. Vystojím rad pri pokladni. Počas čakania sa mi tak príšerne zívam, až sa mi zdá, že si vykĺbim sánku. Z klimatizovanej predajne vyjdem do páliaceho slnka. Rezignovane uvažujem nad tým, že takto bude vyzerať zvyšok môjho života. Už ma nikdy nič pekné nepostretne.

Plieskanie mojich sandálov o asfalt sprevádza tiché pískanie. Nemám hudobný sluch, takže nespoznávam melódiu, hoci mi pripadá známa. Nenápadne sa obzriem.

„Už som si myslel, že za tebou budem musieť kráčať celú cestu až domov," uškrnie sa Mišo s rukami vo vreckách.

Srdce sa mi zastaví. Najprv od radosti, že prišiel. Potom od strachu, že ma niekto uvidí. Priskočím k nemu a potiahnem ho za najbližší strom.

„Čo tu robíš?" šepnem a pri tom dávam pozor, či nás nikto nevidí.

„Nevedel som, že si agent na tajnej misii, inak by som sa neodvážil prezradiť tvoje krytie," zašepká naspäť a tiež ukradomky vykúka spoza stromu.

Nohou v sandále ho kopnem do členka.

„To nie je vtipné. Mám zaracha." Teším sa, že prišiel, hoci stále som trochu v šoku. A tiež sa trochu hnevám, že mám zaracha kvôli nemu. Keby sme nefajčili trávu, nezabudla by som zavolať.

„Bál som sa, že si sa na mňa naštvala. Skúšal som ti volať a písať, no mala si vypnutý mobil."

Srdce mi zmäkne.

„Nevlastný otec mi ho zhabal. Spolu s počítačom. Som doslova odrezaná od zvyšku sveta."

„To mi je ľúto. Je to moja vina."

Vzdychnem.

„Netráp sa tým. Mala som mať viac rozumu a zavolať domov," mávnem rukou.

„Všetci sa na teba pýtali," pohladí ma hánkami prstov po líci. „Dokedy máš trest?"

„Do začiatku semestra," priznám sklesnuto.

„To je drsné," poľutuje ma. „Chcel som ťa vytiahnuť na cestovateľské kino."

„Čo to je?" zamračím sa. Ak som čakala bozky a náhlivé vyznania lásky a vety o tom, ako som mu chýbala, tak som sa riadne prerátala, pretože tu ide o Miša, on nikdy nejde podľa typického scenára.

„V meste bude premietanie rôznych amatérskych cestopisných filmov. O krajinách, kam ľudia len tak bežne nechodia, chápeš? Papua nová Guinea. Zanzibar. Vrchovany."

Napriek všetkému vyprsknem od smiechu. Vrchovany sú dedina, kde bývam.

„Nesmej sa, je to naozaj zážitok," tvári sa urazene.

„Uhm," hrám podľa jeho pravidiel. „A o čom konkrétne sú tie cestopisy? Napríklad ten o Vrchovanoch?"

„Nuž," poškriabe sa Mišo na hlave, „asi o tom, že je to veľmi zvláštne miesto, kam sa dá len ťažko dostať. Vedie tam zložitá cesta, na ktorej mnohí zablúdili a prišli o život, alebo aspoň o ilúzie, keď sa brodili v prachu pozdĺž neudržiavanej asfaltky. Žijú tam nepriateľskí domorodci," ukáže palcom na ľudí v diaľke, „ktorí rituálne obetujú mobily mladých dievčat. Živia sa výlučne slzami panien a zadávajú im rôzne úlohy," pozrie smerom k igelitke s rožkami.

Mysľou mi preblesne spomienka na cestu v pekárenskom aute a chuť čerstvých rožkov, teplo Mišovho tela, keď som sa o neho opierala v zákrutách. Už sa na neho vôbec nehnevám. To je predsa láska, nie? Milovať niekoho takého, aký je. Možno práve v jeho nepredvídateľnosti spočíva jeho čaro.

„Teraz je mi ľúto, že ten film neuvidím," usmejem sa smutne.

„Mohla by si, začína až neskoro večer," zavŕtava sa do mňa očami ako žeravými uhlíkmi.

„Mám domáce väzenie, zabudol si?" pípnem.

„Nie je to spravodlivé. Je predsa leto, mala by si si ho užiť. Prídeš o všetku zábavu. Nestačili dva týždne a zhabaný mobil?"

Nasucho prehltnem.

„Navrhuješ, aby som išla tajne, keď naši zaspia?"

„Nehovorím vôbec nič," zastrkuje mi strapaté vlasy za ucho. „Iba konštatujem, aké nespravodlivé to je."

„Chýbala si mi," konečne povie to, na čo som čakala.

„Prepáč, ale ja naozaj nemôžem. Mamu by to zabilo," hlas sa mi trasie. Nenávidím sa za to, že nie som odvážna a dobrodružná. Nie som ani trochu ako on. Čoskoro to pochopí a nechá ma. Potom ma už nebudú trápiť mobily a nekonečne prázdne dni, pretože umriem.

„Rozumiem," pobozká ma na čelo. „Si úžasná."

Sťahuje sa mi hrdlo, cítim sa príšerne zmätená. Prečo som úžasná? Vtom mi niečo napadne.

„Ehm, dnes sa mi nepodarí odísť, ale v sobotu idú naši na nejaký country bál a vrátia sa až ráno. Nevšimli by si, že som na pár hodín opustila väzenie."

Mišovi sa nadvihnú kútiky úst.

„Nebude ťa strážiť trojhlavý Kerberos z podsvetia?"

Zamračím sa. Kerberos bol trojhlavý...

„Aha, myslíš Rexa," usmejem sa. „Nie, on len vyzerá ako obluda, inak je na mojej strane."

„Tak platí. V sobotu prídem po teba."

„Keby sa niečo zmenilo, nebudem ti môcť napísať," starostím sa.

„To je v poriadku. Prídem tak či tak. Ak by si nemohla, len mi daj svetelný signál. Tri krátke bliknutia baterkou z okna znamenajú, že nemôžeš. Alebo pošli poštového holuba," škerí sa.

„Alebo podpálim dom a dymové signály uvidíš až do mesta," zaťukám si na čelo.

„To je moje dievča," stisne ma narýchlo. Žalúdok mi poskočí. Som jeho dievča?

„Mala by si ísť, nech ťa nepodozrievajú, že pašuješ tie rožky za hranice," pustí ma rovnako rýchlo, ako ma objal. Zamáva mi a vrazí si ruky do vreciek.

„Tak v sobotu," rozlúči sa. Zvrtne sa na päte a s pískaním zamieri späť k obchodu.

Mieša sa vo mne radostné očakávanie s obavami, čo sa stane v sobotu.