Prvá kniha v triológii osudových žien.
Arian Demiraj- Šéf albánskej mafie. Ľudia sa už len pri počutí mena trasú od strachu. Každý ho pozná ako bezcitného, chladnokrvného zabijaka. Nikto však nevie prečo je tomu tak. Ako malý chlapec prišiel o oboc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Potom ako som odpadla po pozretí toho hrozného videa som sa prebrala a opäť som mala v ruke kanilu, cez ktorú mi tiekla infúzia. Keď som sa zobudila sedela tu Aria a hneď ako som otvorila oči sa ma vypytovala ako sa mám a či niečo nechcem. Vôbec som nemala chuť jesť. Aj keď naposledy som jedla už ani nepamätám, ale keďže môj otec ma zvykol väzniť a nechávať bez jedla aj dva-tri dni bola som zvyknutá. Navyše tečie mi infúzia.
Vnútri cítim prázdnotu, no zároveň silnú bolesť. Presne tak som sa cítila, keď mi prvýkrát oznámili, že moja mama je mŕtva. Ako maličká som na ňu bola veľmi naviazaná. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že to ten naničhodník ju zabil. Opäť som cítila ako sa mi slzy tlačia von. Prisahám, že za smrť mojej mami a za to ako ma týral a klamal draho zaplatí. Urobím mu na zemi hotové peklo. To ti prisahám mama. Na líci mi stiekla dole jedna slza.
Moje myšlienky prerušilo klopanie. Od kedy klopú?
,,Vstúpte."prázdnym tónom poviem. Dnu vošla opäť Aria s jedlom na tácke.
,,Ahoj ako sa cítiš?"s úsmevom na tvári sa spýta. Od kedy som tu vždy je taká veselá a ide z nej veľmi dobrá energia. Narozdiel odomňa.
,,Oriana no ták. Pozri doniesla som ti zeleninovú polievku a šťavu nech na berieš energiu."so súcitom sa na mňa pozrie. Nemala som to rada.
,,Aria si naozaj milá a robíš si starosti, ale ver mi ja som zvyknutá nejesť a momentálne do mňa nedostaneš ani vodu."poviem. Ona si nahlas povzdychne a sadne si vedľa mňa.
,,Viem, ako ti asi môže byť. Od narodenia som mamu nepoznala a ani doteraz neviem kto to je. Otec sa snažil najviac ako mohol aby som nepociťovala jej neprítomnosť. Aj Arianova mama bola aj mojou mamou. Nerobila medzi nami rozdiely. S Arianom sme ako sestra a brat. Mala srdce zo zlata. Česť jej pamitke."smutne sa usmeje.
,,Pozri Oriana viem, že si myslíš, že ti chceme ublížiť, ale nie je to tak. Áno na začiatku priznávam, že áno. Ale po včerajšku, keď sme sa dozvedeli, že ty si o tom vôbec nevedela už nie. Neviem koľko tu budeš alebo aké plány má s tebou Arian. Ale viem, že ti neublíži. Budem tu pre teba. Myslím to úprimne zo srdca."daruje mi jeden z jej hrejivých úsmevov.
Viem, že mi neklamala. V čítaní ľudí som dobrá a z nej ide úprimnosť. Neviem prečo, no moje srdce mi hovorilo nech jej verím. Aj ja jej darujem úsmev.
,,Ďakujem."úprimne poviem a obíjmem ju.
Póčkať! Ty si ju objala?
Ani ja tomu neverím
Mala som proste potrebu ju objať. Odtiahla som sa od nej a ona mi opäť darovala úsmev.
