Prvá kniha v triológii osudových žien.
Arian Demiraj- Šéf albánskej mafie. Ľudia sa už len pri počutí mena trasú od strachu. Každý ho pozná ako bezcitného, chladnokrvného zabijaka. Nikto však nevie prečo je tomu tak. Ako malý chlapec prišiel o oboc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Prešiel týždeň od kedy som videla Ariana. Týždeň. Hneď čo som sa vrátila venovala som sa iba Ayshe a Layle. Keď ochorie jeda ochorie aj tá druhá. Dnes im už bolo oveľa lepšie a chceli ísť vonku sa prejsť. Od kedy som sa vrátila, ešte som nemala čas sa pozrieť na USB kľúč. No dnes večer sa už budem musieť.
Celý týždeň mám v hlave iba Ariana. Nemohla som naňho prestať myslieť, no musela som. Nemôže mi opäť moju hlavu zamestnávať on. Sedela som v mojej pracovni a v ruke držala denník. Denník, v ktorom sú napísané posledné 5 roky môjho života. Nepísala som doňho už veľmi dlho. Naposledy pred troma mesiacmi, keď Layle vypadol zub. Vzala som pero začala písať.
Milý ktokoľvek to číta,
Už dlho som tu nič nepísala, no nebolo o čom. Tieto tri mesiace Aysha a Layla chodili do škôlky a na svoje krúžky. Navštívili nás aj Bruna s Rafaelom. Žili sme život, ktorý žijeme doteraz. Lenže pred týždňom sa stalo to čo som nechcela. Arian zistil, že žijem. Zistil aj to, že mám deti, no nevie, že sú jeho. Bolelo veľmi znova ho vidieť po toľkých rokoch. Myslela som, že moje city už dávno zomreli, no mýlila som sa. Aj napriek tomu, že chcem k nemu prechovávať nenávisť nemôžem. Moje srdce stále horí láskou k nemu. Nenávidím sa za to, lebo ja by som k nemu mala prechovávať nenávisť. Arian nikdy nesmie zistiť, že máme dcéry. Viem, že ak to zistí zoberie mi ich a ja to neprežijem. Ony dve sú mojím všetkým.
Dopíšem posledné slovo a denník zavriem. Vložím ho do skrinky a skrinku zamknem kľúčom.
,,Mami! Mami! Poďme už!"Layla vojde do mojej pracovni.
,,Už idem."usmejem sa a ideme dole, kde nás čakala Aysha.
Keďže bolo dnes krásne išli sme pešo. Bol čas poobedia a ľudia sedeli pri pláži alebo sa kúpali v mori. My sme centrum mali od seba 10 minút pešo. V meste boli kolotoče a rôzne stánky. Stánok tu mala aj Rita.
,,Ahojte dievčatá!"zakričí, keď nás zbadá prichádzať. Rita a jej rodina boli jediný ľudia, ktorí mi celé tie päť roky pomáhali.
V stánku bola ona s jej manželom a ich dvojročným vnukom. Potom ako som Marcela odmietla a vysvetlila mu, že pre mňa je iba kamarát si počase našiel ženu. Pred troma rokmi mali svadbu a ona hneď na to otehotnela. No prestahovali sa do iného mesta a tak sme sa často nestretávali.
,,Ahoj teta Rita!"dievčatá ju pozdravia. Úprimne Rita ma toho naučila veľa, čo sa týka o staraní detí.
,,Ah ahooj Mário."usmejem sa na malého chlapčeka, ktorý sedel v kočíku.
,,Kam ste sa vybrali?"Rita sa nás spýta.
,,Dievčatá chceli ísť na kolotoče. Tak pôjdeme tam. A vy ako?"
,,Tak vieš klasika. Akurát Marcelo nám včera doniesol Mária, lebo išli na svadbu do Portugalska."
Rita okrem ovocia mala aj sorbety, ktoré ona sama robila zo svojho ovocia a moje deti ich milovali. Trošku sme si sadli a rozprávali sa a neskôr sme išli na tie kolotoče.
