Prvá kniha v triológii osudových žien.
Arian Demiraj- Šéf albánskej mafie. Ľudia sa už len pri počutí mena trasú od strachu. Každý ho pozná ako bezcitného, chladnokrvného zabijaka. Nikto však nevie prečo je tomu tak. Ako malý chlapec prišiel o oboc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Boli sme v aute na ceste za mojimi dcérami. Celý čas som sa modlila nech sú vporiadku. Išla som v aute s Arianom a chlapcami. Arian nebol stotožnený s myšlienkou, že pôjdem aj ja, ale vedel, že so mnou sa neoplatí hádať. Mala som hnusný zvierajúci pocit v žalúdku. Akoby sa malo stať niečo zlé, no snažila som sa na to nesústrediť a myslieť iba na moje dcéry. Boli sme už len kúsoček od lokácie, no zastavili sme trošku ďalej. Bolo nás veľa. Všetci sme vystúpili z auta. Vďaka Arii sme získali kresbu vili. Každý mal rozdelené úlohy a tri autá budú čakať tu pre istotu.
,,Nezabúdajte čokoľvek sa stane moje dcéry musíte zachrániť." Arian povedal ako posledné predtým než pôjdeme.
Mala som nepriestrelnú vestu a moje slávne striekačky, no Arian mi dal aj zbraň. Na sebe som mala veľkú čiernu mikinu a čierne legíny. Prvá skupina išla do ľavého krídla a druhá do pravého. Tretia skupina mala za úlohu upútať pozornosť vonkajších strážnikov. Bolo ich po celej vile asi tak dvadsať a všetci v ruke držali zbrane. Zvyšok tímu čakal s nami na hlásenie od tých čo boli dnu. Dorjan ako pravá ruka Ariana viedol tím, ktorý už bol vo vnútri.
Úprimne? Mala som strach, no túžba nájsť moje dcéry a konečne ich držať v náručí bola väčšia a dávala mi silu. Aj Arian aj keď viedol mnoho oveľa riskantnejšie a nebezpečnejšie misie nikdy nebol nervózny, no teraz ste na ňom mohli zbadať známky nervozity.
,,Vonkajšok vily je už čistý, ale už o nás vedia čiže určite si zavolajú viac mužov. No máte asi tak 4 minúty na to aby ste prešli dnu cez zadný kopec záhrady. "v slúchadle, ktorý sme každý mali sa ozval Dorjanov hlas.
My ostatný sme sa dali do pozoru a išli sme na to.
,Kotele čokoľvek sa tam vnútri stane ty a naše dcéry musíte byť vporiadku. Rozumieš? Stále sa prosím drž pri mne."počas toho ako sme tam išli mi Arian rozprával.
,,Ty budeš vporiadku tiež. Prestaň tak rozprávať."nemala som rada takéto reči. Obaja vieme, že jeden bez toho druhého neodíde.
Boli sme desiati. Šiesti išli cez pravú stranu a ja s Arianom a dvoma chlapmi sme išli cez ľavú stranu. Vonku bola tma. Jediné svetlo bol žiarivý mesiac na oblohe. Nikde nikoho vonku okrem nás nebolo. Bolo tu až podozrivé ticho. Záhrada bola veľká a snažili sme sa čo najrýchlejšie dostať ku vchodu. Arian sa stále uisťoval, že som za ním. Už sme boli skoro tam, keď zrazu zbadám červenú bodku na chrbte chlapa, ktorý bol na druhej strane. Doriti! Toto bola pasca!
,,Všetci dole. Mieri na nás zhora!"zakričím.
Všetci sa rozutekáme a o sekundu na to všade začnú hlasné výstrely, ktoré išli zhora strechy domu. Naši chlapi sa snažili kryť a zároveň strieľať na strelcov hore, no bolo to náročné.
