Prvá kniha v triológii osudových žien.
Arian Demiraj- Šéf albánskej mafie. Ľudia sa už len pri počutí mena trasú od strachu. Každý ho pozná ako bezcitného, chladnokrvného zabijaka. Nikto však nevie prečo je tomu tak. Ako malý chlapec prišiel o oboc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Práve som si pobalila veci. Dnes ma prepustili. Samozrejme ešte budem chodiť na kontroly. Včera sme zaspali spolu s Arianom ani neviem ako. Veľmi ho milujem. Ešte ako nikoho. Je to pre mňa nové a keď mám pravdu povedať bojím sa toho. Ale všimla som si zmeny. Už nie je na mňa taký... ako to povedať? Proste sa ku mne správa úplne milo. Bojí sa o mňa a nechce ma nechať ani na sekundu. Samozrejme k ostatným je stále nepríjemný.
,,Tak ako sa má moja manželka?"vstúpi do izby menovaný. V ruke mal obrovskú kyticu rôznych kvetov.
Podišiel ku mne, pobozkal ma a podal mi kvety.
,,Ďakujem."usmejem sa naňho.
,,Ako sa máš? Netočí sa sa ti hlava?"
,,Nie cítim sa dobre. Počuj zastavme sa do obchodu po ceste. Malému Eliónovi som ešte nič nekúpila a to už má mesiac."poviem mu.
,,Dobre, ale zastavíme sa niekde aj na raňajky lebo nič si nezjedla."
,,Tak dobre."
Podpísala som prepúštiacu správu a vyrazili sme. Veľmi som sa na nich tešila.
Po raňajkách sme išli do obchodu s detskými vecami. Vzala som nákupný košík a vošli sme dnu. Bolo tu toľko vecí. Nevedela som k čomu ísť najprv. Išli sme k oblečeniu.
,,Ó toto je také roztomilé!"zbadala som také malé nike tenisky. Úplne mini.
,,Počkať! Povedala som práve slovo roztomilé?"obrátim sa na Ariana. On sa iba úškŕňal. Idiot.
Po hodine nakupovania sme vyšli s piatimy taškami a jednou krabicou. Kúpila som už aj väčšie veľkosti, keďže Aria mu nakúpila dosť vecí a kúpila som aj hojdačku. Ale to až keď bude mať päť mesiacov.
S úsmevom sme došli pred dom a vybrali sme veci. Vošli sme do domu a všade bolo ticho. Pozrela som sa Ariana, že čo sa deje a on pokrčil plecami, že nevie. Tak oni tu ani nie sú? Dosť ma to prekvapuje.
Vošli sme do obývačky a zrazu na mňa všetci vyskočili.
,,Vitaj doma!"všetci naraz skričali.
Od prekvapenia som zastala. Hneď ku mne išli ma objať. Najprv Rafael, potom Dorjan, Kristen, Noar a nakoniec Aria.
Keď sme sa objali obe sme sa rozplakali. Nikdy som nebola taká citlivka, no teraz...
,,Som rada, že si vporiadku sestra."Aria sa na mňa usmeje.
,,Pozrime sa na teba akoby si vôbec pred mesiacom neporodila."
Bola to pravda. Vyzerala úžasne a po tehotenskom bruchu nebolo ani stopy. Malý drobec ležal v kolíske.
