Prvá kniha v triológii osudových žien.
Arian Demiraj- Šéf albánskej mafie. Ľudia sa už len pri počutí mena trasú od strachu. Každý ho pozná ako bezcitného, chladnokrvného zabijaka. Nikto však nevie prečo je tomu tak. Ako malý chlapec prišiel o oboc...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po dvoch dňoch bolo Arianovi oveľa lepšie. Nemal už žiadne teploty ani bolesti hrdla. Deti prídu zajtra ráno. Konečne. Bola som dole a sedele vonku na terase. Cítila som sa divne. Spať v Arianovom objatí po toľkých rokoch bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
Veľa som rozmýšľala. Dám Arianovu šancu a skúsime to znova? Nie len pred deťmi ale aj naozaj.
Zdvihnem mobil a napíšem nech príde dole. Prečo som bola nervózna?
Oh Oriana azda nie si nervózna z chlapa, ktorý už videl každý milimeter tvojho tela?
Moje podvedomie má pravdu. Prečo som nervózna z chlapa, ktorému som porodila dve dcéry? Nebuď smiešna Oriana.
,,Oriana?"Arian vojde do kuchyne. Na sebe mal iba tepláky a tričko. Tento chlap je čím starší tým príťažlivejší.
Keď som sa mu pozrela do očí, myseľ mi zaplavili všetky spoločné spomienky. Láska, ktorú sme kedysi mali, a roky odlúčenia. Arian stál predo mnou a moje srdce búšilo v zmesi radosti, zmätku a lásky, ktorá nikdy skutočne nevyprchala. Roky si vybrali svoju daň a ja som sa cítila stratená, ale hlboko vo vnútri zostala láska, ktorú som k nemu chovala, taká silná ako kedykoľvek predtým. Okolo nás víril zmätok, ale jedna vec bola krištáľovo jasná, stále som ho milovala. Bola to láska, ktorú čas a vzdialenosť nikdy nedokázali zmenšiť, láska, ktorá vydržala tie najtvrdšie skúšky.
V tom momente, keď som sa mu pozrela do očí, vedela som, že moje srdce bude navždy patriť jemu.
,,Kotele si vporiadku?"z mojích myšlienok ma vytrhne jeho hlas. Pozrela som sa naňho a usmiala sa. On mal na tvári zmätený výraz.
,,Milujem ťa Arian! Už prestaňme predstierať a začnime od začiatku."Arian na mňa vypúlil oči.
,,Kotele neviem či teraz halucinuješ ty alebo ja."ja sa nad jeho komentom zasmejem a podídem k nemu.
,,Myslím to vážne Arian. Ty milujes mňa a ja teba. Máme spolu dve dcéry tak už naozaj nevidím dôvod predstierať."úprimne poviem.
,,Kotele práve si ma urobila najšťastnejším mužom na svete."usmeje sa a ja zhíknem od prekvapenie keď ma pozdvihne a pobozká.
Bol to vášnivý bozk.
Naše pery sa stretli v sladkom, dlhotrvajúcom bozku, ktorý hovoril veľa o rokoch, ktoré sme strávili od seba. Dotyk jeho pier na mojich bol elektrický, behal mi mráz po chrbte a zapálil vo mne oheň, ktorý nikdy v skutočnosti nevyhasol. Keď sme sa bozkávali, mala som pocit, že sa zastavil čas a svet zmizol a v tom pozastavenom momente sme zostali len my dvaja.
Bol to bozk, ktorý znovu rozdúchal staré plamene, bozk, ktorý mi povedal, že naša láska sa nestratila v priepasti času. Akoby naše duše k sebe opäť našli cestu a v tom bozku som vedela, že naša láska je stále veľmi živá a rokmi bude iba rásť.
