Pred troma rokmi
„Mám ťa odviesť?”
Len som vošla do miestnosti a počula jej hlas. Bol to hlas ženy, ktorá ma priviedla na svet. Bola to žena, ktorú som mala oslovovať mama, ale ja som jej hovorila Kate. Nemala som s ňou najlepší vzťah, ale kôli sociálke som musela ísť do jej opateri na dobu neurčitú, pretože si to vyžiadala a súd to bohužiaľ schválil. Preto som musela opustiť San Francisko a ísť do New Yorku.
„Netreba.” Povedala som chladne a nevenovala jej ani pohľad.
Nezaslúžila si to.
„O ktorej prídeš?” Jej hlas neznel triezvo.
V kuchyni som cítila cigary a lacné víno. Samozrejme, že v nej bol neporiadok a v chladničke prekvapivo prázdno.
„Mala by si ísť na nákup.” Povedala som jej dívajúc do očí.
Mala ich v podnapitom stave a trocha podliate krvou. Červené krátke vlasy mala strapaté a na sebe mala nejaké roztrhané handry. Opierala sa o kuchynskú linku a v jednej ruke držala pohár s vínom a v druhej cigaru, ktorá sa jej míňala.
„Pôjdem. Teraz nemám čas.” Odpovedala odpoveďou, ktorú som už počula viackrát.
Nechcela som sa hádať a preto som sa dala na odchod a z obývačky, ktorá bola mojou izbou, som si vzala menšiu taštičku a obula si hnedé sandále, na ktorých boli farebné koráliky. Napravila som si svoju čiernu sukňu a poriadne zagombíkovala bielu blúzku, na ktorej boli malé čierne vtáčiky. Svetlohnedé dlhé vlasy som si dala do vysokého copu.
„Nemohla by si mi pomôcť aspoň trochu?”
Myslela som si, že sa mi už neprihovorí.
„Idem do školy. Už teraz meškám.” Povedala som nervóznym hlasom. Prvý deň na strednú som meškala. Ja som nikdy nemeškala.
„Choď na nákup. Potrebujem cigarety a kúp aj vodku.” Podala mi desať dolárov a ja som si ich dala do kabelky.
Odomkla som dvere a opatrne ich zavrela. Potrebovala som čo najrýchlejšie zohnať taxík, pretože som netušila, ktorým smerom mám školu. Našťastie v New Yorku boli taxíky na každom rohu a jeden som si stopla.
…
Viete si predstaviť situáciu, v akej som sa ocitla ja? Bola som zúfalá a veľmi.
Vystúpila som z taxíka a dívala sa na strednú školu. Bola to zrejme dobrá škola, pretože vyzerala ako nejaká historická budova, ktorá mala obrovský pozemok. Do školy viedol jeden vchod, čo bolo celkom priateľné. Otvorila som veľké dvere a vošla do budovy. Bola veľká a zaujímavá. Po celej chodbe boli pri stenách modré, zelené, čierne a oranžové skrinky. Samozrejme, že dvere do tried boli viditeľné a ako inak hnedé.
„Meškáte na prvú hodinu, slečna.” Otočila som sa za seba a zbadala staršiu pani, ktorá držala kopec papierov.
„Som tu nová. Hľadám riaditeľňu.”
„Musíte ísť na poschodie a hneď posledné dvere sú tie správne.” Usmiala sa na mňa a mne to dodalo odvahu.
„Ďakujem.” Povedala som rýchlo a hľadala schody.
Našťastie som si ich všimla a mierila hore. Chodba bola presne taká istá ako na prvom poschodí. Postavila som sa pred riaditeľňu a slušne zaklopala. Nezvyknem klopať, nezvyknem ďakovať a nezvyknem si pýtať súhlas, ale otcovi som sľúbila, že budem slušná a urobím dojem.
Otvorila som dvere a za stolom sedel mladý muž. Pozrel sa na mňa a naznačil mi, aby som si sadla. Samozrejme, že som tak hneď urobila. Niečo hľadal v papieroch a konečne to našiel.
„Meškáte slečna Starsonová.”
Mal celkom príjemný hlas.
„Trocha som poblúdila.”
„Blúdili ste osem dní?”
Mal pravdu. Mala som nastúpiť hneď, ale otec sa súdil s Kate a ja som odmietala ku nej ísť. Odmietala som sa sťahovať, keď som v San Francisku mala všetko.
„Rodinné problémy mi to nedovolili.”
Prikyvoval dívajúc sa na papiere.
„Dobre. Chápem. Dám vám rozvrh a samozrejme, že vám potom pošlem knihy. Triedu máte na prvom poschodí, hneď prvé dvere. Veľa šťastia Starsonová.” Podával mi papier z rozvrhom a ja som ho vzala.
„Ďakujem.” Postavila som sa a mierila do svojej triedy.
Stála som pred ňou a čakala. Čakala som naozaj dlho, pretože som mala strach. Všetko tu bolo iné ako v San Francisku. Hlavne som bola iná ja.
„Stoj.” Ten hlas išiel z diaľky, ale napriek tomu som ho počula. Z vchodu prichádzalo dievča. V rukách držala skate board a na hlave mala čiernu šiltovku. Na sebe mala roztrhané kraťasy a na kolene škrabanec. Zrejme musela spadnúď. Čierne vlasy mala strapaté a červenočiernu károvanú košeľu mala zaprášenú. Drgla do mňa a otvorila dvere. Vošla ako prvá a ja hneď za ňou.
„Olivia, meškáte zas. Už som vás varoval.” Stál pri tabuli profosor a díval sa na nás.
„Ukazovala som jej školu.”
Cítila som na sebe všetky pohľady. Dívala som sa radšej do zeme a čakala, že si konečne sadnem.
„Je to tak slečna..” Samozrejme, že nevedel moje meno.
„Áno.” Povedala som tichým hlasom.
Tá trieda sa mi nepáčila. Nepáčili sa mi ľudia v nej a už vôbec sa mi nepáčil New York.
To dievča, Olivia, si išla sadnúť a mňa potiahla zo sebou.
„Ty si tá zo San Franciska?” Pošepkala mi, keď sme si sadli do predposlednej lavice.
Len som prikývla a snažila si nevšímať všetkých, ktorí sa na mňa semtam pozreli a zasmiali sa.
„Asi veľa nenahovoríš. To nič. Som Olivia.” Usmiala sa na mňa.
„April.”
Pozrela sa na mňa prekvapene, ale našťastie nič nepovedala.
Vzala moje vlasy do svojich rúk a pohladkala ich.
„Fajn vlasy.”
Len som sa usmiala.
„Cez prestávku ti to tu ukážem, ak by si teda chcela.”
Bola milá a snažila sa nadviazať rozhovor. To bolo fajn.
„Nepotrebuješ pomôcť?” Počula som hlas za sebou. Bol to prekrásny hlas.
Ahojte 😊💋💋💋 Toto je prvá kapitola novej a snáď aj dobrej story💜 Ahoj Starsonová... Možno vás prvá kapitola nezaujala, ale dajte tejto story šancu a prečítajte kúsok viac, aby ste pochopili dej😉😉😃😍😍😊 Ďakujem vopred všetkým, ktoré ste klikli na tento príbeh a rozhodli ste sa ho čítať😘😘😘😍💋 dúfam, že vás nesklamem😕😊😉😃
Vaša Nika2Smile💋💋💋
