„Ako dlho to už vieš?” Bála som sa aj opýtať, ale nedalo mi to.
Díval sa na mňa nešťastne. Muselo to byť poriadne dlho.
„Pýtam sa ťa niečo! Nebuď kretén a odpovedz mi!” Kričala som, pretože som zúrila. Najskôr mi klame Mike a potom ma ťahá za nos Peyton. Čo mohlo byť ešte horšie?!
„Viem to asi tak týždeň. Chcel som ti to povedať, ale ..všetko bolo medzi nami také super a nechcel som o teba prísť. Nechcel som ťa stratiť.”
Postavila som sa z postele a začala si zbierať veci. Začala som si obliekať tepláky. Bolo zvláštne, že ani nie pred piatimi minútami som sa nechcela ani pohnúť a teraz som bola na odchode, ale zúrila som. Peytove slová ma prebrali.
„Kam ideš?”
„No kam asi? Domov ísť nemôžem a Bárbi má rande, ktoré jej nechcem pokaziť. Zrejme pôjdem do baru.” Klamala som. Nemala som chuť ísť medzi ľudí.
„Ostaň prosím. Som idiot, ja viem. Mal som ti hneď povedať, že odchádzam, ale keď ty si sa smiala a keď som videl, ako sa na mňa usmievaš a keď som si spomenul na New York. Nikdy predtým som v ňom nebol, ale s tebou by som išiel aj na koniec, len aby som bol s tebou. Prosím dovoľ mi, stráviť s tebou posledné dni strednej. Po strednej sa naše cesty rozídu a ani jeden nebudeme vedieť, že ten druhý existuje, lenže teraz by sme si mali užívať prítomnosť a žiť v nej.”
Buď tie vety má z filmu alebo sa ocitol v zúfalej situácíi a povedal to, čo ho prvé napadlo. A viete, čo hovoria ľudia v zúfalej situácíi? No predsa pravdu.
Sadla som si na posteľ a povzdychla si. Hlavu som si dala do dlaní a premýšľala.
„Nemusíme nič hovoriť. Stačí ak tu budeš pri mne.” Povedal po chvíli a sadol si vedľa mňa.
Prikývla som a sadla si vyššie na posteľ. Prikryla som sa a vyzliekla si tepláky. Boli ešte mokré. Hodila som ich na zem.
Peuton si sadol vedľa mňa a asi hodinu sme sa dívali do blba. Potom som to už nevydržala a prehovorila.
„Bude najlepšie ak ráno odídem. Dám zbohom Mikovi a pôjdem do New Yorku za Kate. Ostanem tam pár dní, kým si nevyjasním zopár vecí a potom sa sem vrátim.” Bolo mi z toho do plaču. Keď som nad tým premýšľala v tichosti, bol to senzačný nápad. Lenže teraz som mala pocit, že ublížim niektorým ľuďom.
„V tom prípade by si si mala užiť poslednú noc v San Francisku.”
Nechcelo sa mi nikam ísť. V podstate som ani nemala kam ísť. Chcela som len zastaviť čas a ja neviem. Bolo to príliš komplikované.
„Toto mi postačí.” Povedala som a cítila sa hrozne.
„Mala si niekedy v pláne, vydať sa za Mika?”
„Ako päťtnásťročná áno, ale časy sa menia. Mení sa doba a menia sa ľudia. Ako malá som túžila po veľkej rozprávkovej svadbe. Šaty by som mala nádherné a vyzerala by som ako princezná. Hostia by boli nadmieru spokojný a všetko by bolo tip top. Torta by bola trojposchodová a výzdoba fialová. Boli by sme dokonalý pár. Lenže po čase som pochopila, že mať plánované veci je také..nesvoje a chcela som byť navyše originálna. Preto som si sľúbila, že ak ma niekto požiada o ruku a ten dotyčný bude zhodou okolností aj ten pravý, tak svadba bude hneď na druhý deň. Bola by len malá a taká normálna. Nemala by som drahé šaty a na krku diamanty...” Trošku som sa zasnívala. „Bolo by to krásne. Naozaj krásne.”
„Takže sama vieš, že Mike nie je pre teba pán dokonalý.”
„Nemusí byť dokonalý. Stačí, aby ma mal rád takú aká som. Lenže Mike si myslí, že som sa zmenila. Možno som len trochu dospela a zmenila svoje myšlienky, ale od päťtnástich sa zmenil každý.”
