„Vstávaj!”
Začula som, ale túžila som len po spánku.
„Čo je.” Povedala som nahnevane a Weid skočil na gauč.
Dopadol na moje telo a mňa to bolelo. Mala som dokonca pocit, že mi prestala prúdiť krv v tele.
„Máš pravdu. Budeme spať až kým si neuvedomíme, že máme päťdesiat a celý život sme preležali na mojom gauči.” Hovoril a objímal ma.
„Postav sa zo mňa. Nie je mi do smiechu.”
„Viem. Opakuješ to už týždeň..” Postavil sa zo mňa a ja som si začala cítiť svoje telo. „Ale dnes ideme predsa do baru.”
„Dnes mám voľno. Chcem sa tam zastaviť až neskôr. Keď tam bude aj Mike.”
„Tak fajn. Ale ponáhľaj sa. Ja už idem. Potom zamkni.”
Prikyvovala som a posadila sa.
Bolo to nezvyčajné. Už týždeň som bývala u Weida. Boli sme spolubývajúci a kolegovia. Našiel mi prácu v bare, v ktorom pracoval aj on. Liať drinky bola drina, ale keď boli zákazníci opití, mala som množstvo času na namiešanie drinku. Pýtate sa, ako som sa dostala ku Weidovi? Odpoveď je jednoduchá. Pred týždňom Kate prehrala boj s rakovinou. V januári bolo všetko v poriadku. Dokonca sa jej polepšilo. Vo februári chodila do nemocnice a v marci si ju tam nechali. No a bohužiaľ v apríli to nezvládla a opustila tento svet. Hneď po pohrebe som musela odísť, pretože som tam bola ako troska. Bola som nešťastná, pretože som jej nemohla pomôcť. Nemohla som ju zachrániť. Nedokázala som ostať v New Yorku a preto sa Weid ponúkol a stala som sa jeho spolubývajúcou. Bolo to fajn. Mala som príjem, strechu nad hlavou a aspoň jedného starého kamoša. Ach a najväčšia novina v mojom živote? Ja a Mike sme od nového roka tvorili pár. Priam dokonalý pár...
Obliekla som si černe legíny a čiernu mikinu. Vlasy som si dala do copu a bola som pripravená vyraziť. Bola som pripravená stretnúť sa s Mikom.
„Takže si sem zavítala.” Povedal prekvapene Weid.
Mal aj právo. Ak som sa nemusela ukazovať na verejnosti tak som tak ani nerobila. Od Katinho pohrebu som bola úplne mimo a nedokázala som na nič poriadne myslieť.
„Vyzerá to tak.” Povedala som, ale nechcelo sa mi s ním baviť.
„Ahoj Ap.”
Objala som ho a opierala sa o neho.
„Ahoj.” Povedala som a pozrela sa na neho.
„Ideme niekam kde budeme dvaja?”
Prikývla som a brodila sa von. Nemala som chuť počúvať hudbu a šťastných ľudí. Chcela som byť len s ním.
„Si v poriadku?”
Mykla som plecom. Nechcela som plakať. Nemohla som.
Zastavil a chytil ma za ruku. Pritisol si ma ku sebe a ja som ho zas objímala. Hladil ma po chrbte.
„Som tu s tebou, nech sa deje čokoľvek.”
„Ja viem.” Povedala som a poriadne sa nadýchla.
Mierili sme ku autu.
„Si tu autom? Ty máš auto? Čo tvoja motorka? A kam vlastne ideme?” Bolo to veľa otázok aj na mňa.
„Auto je kamošovo a ideme predsa na intrák. Mám voľnú izbu a vychovávatelia už spia.”
Usmiala som sa a nastúpila si.
