„Už je to dlho. Nechceš sa vrátiť?” Pýtal sa ma večer Greg, zatiaľ čo Kate spala.
„Sú to len štyri mesiace a okrem toho tu mám predsa vás.” Musela som uznať, že Greg sa ku mne správal naozaj ukážkovo. Ani raz ma neurazil. Ani raz mi nič neprikázal a dokonca na mňa nekričal. Áno. Správal sa ku mne lepšie než otec.
„Lenže tam máš život.”
Mala som pocit, že diera v mojej duši sa ešte viac zväčšila. Bolelo to.
„April, Kate pochopí ak odídeš do San Franciska. Vie, že ti na nej záleží a vie, že má dcéru po akej vždy túžila. Nechcem ťa vyhadzovať veď ma poznáš, ale vidím na tebe, že tu umieraš. Nestretávaš sa s rovesníkmi a ani raz si nebola v bare či na rande. April, máš si užívať mladosť a porušovať zákon. Problémy hoď za hlavu a choď von a zabav sa.”
Možno mi v tej chvíli otvoriť oči a možno môj rozum chcel urobiť menšie šialenstvo. Ale jedno bolo isté. Zo sedačky som si vzala sivý sveter a obula si tenisky. Mala som v pláne ísť von. Lenže keď som zabuchla vchodové dvere, ostala som v prekvapení.
„Ahoj. Vyzerá to tak, že mám krásnu sesedku.” Prihováral sa mi s úsmevom na perách.
Naozaj som videla jeho? Nebola to len halucinácia?
„Och, ja som ale somár. Ani som sa nepredstavil. Som Mike Black. Sused.” Natiahol opäť ku mne svoju ruku a díval sa na mňa svojim pohľadom.
Bola som ochotná v danej situácí urobiť čokoľvek. Hlavne som bola ochotná opäť riskovať.
„Ahoj. Som April Starsonová. Suseda.” Usmiala som sa a cítila som sa naozaj skvelo.
„Znie to bláznivo, ale nechcela by si niekam ísť?”
„Mám rada bláznivé veci.”
Usmial sa ešte viac a podišiel ku mne.
„Nikomu to nehovor, ale poznám super krčmu, v ktorej majú najlepšie pivo.” Pošepkal mi a ja som sa zasmiala.
Chýbal mi.
„Mohli by sme tam skočiť. Teda ak máš čas.” Povedala som a čakala na jeho odpoveď.
„Mali by sme si upevniť susedské vzťahy. Čítal som, že susedia sú v našich životoch veľmi ale veľmi dôležitý. Teóriu by sme mali vyskúšať zpraxovať.”
Prikývla som a mierila ku schodisku. Pomaly som po nich kráčala a on ma nasledoval. Na moje prekvapenie nevytiahol svoju motorku.
„Bývaš tu dlho? Ešte som ťa tu nevidel.”
„Som tu štvrtý mesiac. A čo ty? Teba som tu tiež nevidela.”
„Ráno som sa vrátil z New Yorku. Potrebujem si vziať zopár vecí na univerzitu.”
Moja dušička nádeje vyhasla kedže si myslela, že prišiel kôli mne.
„Chodíš na univerzitu?”
„Len na Werferovu. Basket.” Nehovoril to nadšene, ale ani povýšenecky. To ma tešilo.
„To je skvelé. Čítala som, že je to skvelá univerzita. Prečo máš teda byt tu, keď žiješ tam?”
„Pretože som dal sľub, že sa nikdy neodsťahujem.”
On nezabudol. Niečo v tom momente ma zlomilo až sa mi rozbúšilo srdce. Našťastie sme kráčali do krčmy a sadli si ku menšiemu stolu.
„Takže hráš basketbal, chodíš na univerzitu a si môj sused.”
Bola som ochotná hrať túto hru. Veď každý máme právo na druhú šancu a na nový začiatok. Na niečo lepšie.
