Po chvíli sa postavil zo stoličky a pristúpil ku mne.
„Fajn, musím si ísť niečo vybaviť. Vidíme sa v telocvični.” Potľapkala ma po pleci Olivia a s úsmevom opustila triedu.
Pozrela som sa na neznámeho chalana a zadívala sa do jeho očí. Mal ich modré. Prekrásne modré oči, ktoré ma zabíjali. Boli krásne ako oceán.
„Prepáč, ak som ťa vyľakal, ale.. Len som si myslel, že keď si nová, tak by som ti to tu mohol ukázať.” Nahodil ten najkrajší úsmev a ja som sa usmiala tiež.
„Viem ako to chodí s nováčikmi. Nová škola, nové mesto, nové prostredie. V hlave rozruch a myšlienky na každom rohu.” Pokračoval keď som mlčala. Jeho oči a jeho úsmev ma hypnotizovali.
„Ja..no..zvládnem to. Ale ďakujem.” Postavila som sa a čo najrýchlejšie opustila triedu.
Na chodbe bolo kopec študentov, ale ja som nikoho nepoznala.
„Slečna Starsonová, máte si ísť po knihy do riaditeľne.” Hovorila mi jedna profesorka cez celú chodbu.
Šla som hore po schodoch a akurát keď zazvonilo, som vošla do riaditeľne. Nikto tam nebol, ale na stole bola kopa nejakých kníh. Na nich bol žltý papierik s mojím priezviskom. Vzala som si knihy. Štyri ľahké knihy a vyšla na chodbu. Zas bola prázdna a ja som bola sama. Bola som zas stratená. Už tretíkrát za tento deň. Išla som dole a pri dverách našej triedy sa opierala postava. Ruky mala uložené na prsiach a dívala sa na mňa s pobavením.
„Zablúdila si?..” Vzal mi knihy a postavil sa ku mne bližšie. „..určite sú ťažké tak ti rád pomôžem.” Zas to urobil. Usmial sa na mňa.
„Vďaka.” Usmiala som sa aj ja a vychádzali sme zo školy.
„Som Mike Black. Kamoši mi hovoria Mike.” Bol nervózny. Zrejme ho moja prítomnosť znervózňovala.
Ja som sa však len pousmiala a ďalej kráčala cez trávnik do blízkej budovy.
„Ty si.. Starsonová. Zaujímavé priezvisko. Niežeby nebolo pekné. Je pekné. Je veľmi pekné, tak ako ty. Ale nieže si pomyslíš, že si škaredá. Si krásna. Si naozaj krásna a ja som debil, ktorý rozpráva o priezvisku.”
Sklonila som hlavu a pousmiala som sa. Bol zlatý. Bol milý a bol krásny.
„Takže toto je telocvičňa?” Chcela som spríjemniť atmosféru.
Povzdychol si a prikývol.
„Máš rada telocvik?”
Prikývla som.
„Hráš niečo?”
„Basketbal.”
Basketbal som milovala. Pre mňa to nebol šport či koníček. Basketbal bol pre mňa život.
„Záľuba či relax.”
Pousmiala som sa. „Život.”
Otvoril dvere do obrovskej telocvični a všetci sedeli na lavičke. Pribehla ku mne Olivia a smiala sa.
„Tak som sa bála, že si sa stratila.”
Pozrela som sa na Mika a usmiala sa.
„Nebyť Mika, tak blúdim s týmito najťahšími knihami po poschodiach.”
Usmiala sa a ťahala ma za ruku ku ostatným. Stál tam aj tréner a niečo hovoril.
„Všetky športové tími máme uzatvorené. Poniektorý ste lenivcami a poniektorý ste neschopný a preto ste sa nikam nedostali.” Bol to dosť prísny muž. Veľmi ale veľmi prísny.
