„Zabudni na Peytona. Je len a len môj. Nebudeš za ním chodiť domov. Nebudeš sa s ním stretávať mimo školy. Nebudeš sa s ním objímať či sa ho dotýkať. Ja som tá, ktorú miluje a ktorú milovať aj bude. Pochopila si?"
Predstavte si, že máte perfektný život s osobou, o ktorú sa môžete hocikedy oprieť a ona vás podrží za každých okolností. A potom si predstavte, že o tú osobu ste práve prišli a ani neviete ako.
Predstavili ste si to? Tak viete ako to bolí...
„Chápem. Mám na Peytona zabudnúť a úplne ho ignorovať."
„Presne tak. Snáď ti nemusím hovoriť, že sa o tomto nedozvie
Snáď si si nemyslela, že ťa naozaj miloval. Bol s tebou len s ľútosti a hlavne kôli stávke. Bola si tak naivná a uverila si mu všetko." Usmiala sa na mňa ako najprotivnejšia vretenica na svete.
„Zlatko, kto to bol?!" Kričal zhora Peyton.
„Nikto!" Zakričala Viki a ja som pomaly zchádzala dolu po schodoch až som vyšla von.
Všetko som pochopila. Peyton ma podrazil a ja som mu ako taká hlupaňa uverila každé jedno slovo. Cítila som sa odrazu tak sama a bol to hrozný pocit. Pocit, ktorý som nikdy predtým nepoznala.
...
Celú noc som bola hore a premýšľala nad životom. Myslela som si, že mám všetko, ale mýlila som sa. Nemala som totiž vôbec nič. Možno hodinku pred vstávaním som konečne zaspala až tak, že som zaspala. Zobudila som sa až na opakovaný bzukot budíka. Mala som taký šok z toho, že je ráno a ja meškám, že som zabudla na všetko. Obliekla som si tmavomodré kraťasy s vysokým sedom a ku tomu biely top. Vlasy som si rozpustila a dala do nich šatku. Narúžovala som si pery a namalovala oči. Vzala som si ruksak a vyšla vonku. Čakala som na Peytona až som si spomenula, že je podrazácky debil a preto som šla pešky. A potom mi to došlo. Chcem ísť vlastne do školy? Chcem vidieť Peytona? Chcem vidieť Mika? Chcem vlastne žiť? Všetko čo sa stalo som myslela, že bolo skutočné, ale nebolo. Bola to len blbá stávka.
Kúpila som si kávu a túlala sa sama po meste. Bolo to nudné, ale potrebovala som byť sama. Všimla som si, že som mala od všetkých zmeškané hovory a aj esemesky, ale nečítala som ich. Vybrala som sa teda do školy a akurát bola prestávka. Mala som šťastie, pretože som netúžila byť v škole. Len som sa ukázala na chodbe a Bárbi ma hneď objala.
„Si v poriadku?" Spýtala sa ma a ja som prikývla.
„Kde si bola? Mali sme o teba strach." Zoskupili sa okolo nás všetci.
„Ja viem. Zaspala som akosi."
Všimla som si aj Peytona a vedľa neho Viki. Peyton sa na mňa usmial, ale ja som sa hneď pozrela do zeme.
„Prišla som lebo som vám chcela niečo povedať. Ja s Peytonom už nie sme my. Už je len Peyton a ..."
Nevedela som, ako im to mám povedať. Bolo to ťažšie než som si myslela.
„April chce povedať, že sme sa rozišli."
„Čože? Kedy? Prečo?" Počúvala som z každej strany.
„Je to jednoduché. Akosi sme si potrebovali dať od seba pauzu a prišli sme na to, že bez seba vydržíme." Vykoktávala som zo seba.
„Kedy?" Brali to naozaj ťažko.
„Pred troma mesiacmi a vtedy.."
„Vtedy som spoznal Viki a teraz spolu chodíme." Povedal celý nadšený.
„Takže si podviedol Ap? Dal si jej kopačky? Naozaj si sa vykašľal na Ap?!" Hovorili šokovane dievčatá až som sa bála, že ho napadnú.
„Hej baby, je to úplne inak. Ukončila som to ja. Už som ho nemilovala a ja som potrebovala pauzu."
„Ani sa nečudujeme keď si našiel druhú. Bože Ap, si v poriadku?"
Ich reakcie ma prekvapili a vedela som, že aspoň im môžem veriť a že len oni ma nikdy nesklamú.
„Počkajte, ale to, že Ap má tiež chalana je jedno?" Ozval sa Peyton a prebodával ma pohľadom.
„Máš chalana? Prečo si nám nič nepoved.."
„Nemám chalana. Som šťastne slobodná." Snažila som sa o úsmev, ale aj ten ma akosi bolel.
Odkráčala som preč a tesne pred dverami ma chytil za lakeť Peyton.
„Mali sme dohodu. Ty povieš o sebe a o Mikovi a ja o Viki. Tak prečo si tak neurobila?! Chcela si sa zahrať na sväticu? Na obeť? Chcela si zo mňa urobiť debila? Či sukničkára?"
Dívala som sa na neho a všimla si, že sa ku nám približuje Viki a Andy.
„Podarilo sa ti to. Ty si tá dobrá a ja ten hajzel." Povedal nahnevane, buchol do steny až som nadskočila.
„Ja som.." Zastala vedľa neho Viki a chytila ho za ruku. „Musím ísť." Povedala som sklamane a smutne. Zlomene.
Odkráčala som pred školu a stopla ma Andy. Silno ma objala až sa mi do očí hrnuli slzy.
„Si v poriadku?"
Prikývla som. „Hej. Možno. Asi. Ja neviem." Povzdychla som si.
„Nechceš, aby som ostala s tebou?"
Jej ponuka bola milá, ale musela som odmietnuť. „Nie, ja idem domov a nechám si prečistiť hlavu. Budem v pohode. Určite."
Ešte raz ma objala a ja ju tiež.
„April, nechcela by si večer preslať u mňa? Urobili by sme si menšiu pyžamovú párty a hneď by si myslela aj na iné veci."
„Uvidím." Povedala som a kráčala domov.
Rozchod s Peytonom bol oveľa ťažší ako som očakávala. Myslela som si, že navždy ostaneme dobrými priateľmi, ale mýlila som sa. Vo filmoch to tak býva, ale v realite to je omnoho tvrdšie a ťažšie. Rovnako som sa mýlila aj keď som si myslela, že Mike ma miluje. Potrebovala som niečo, čo vylieči moje roztrhnuté a odkopnuté srdce aspoň na chvíľu. Potrebovala som dobrého, starého priateľa, pána vodku so slečnou tekilou. Bol to liek, ktorý zaberal. Stopercentne. Len škoda, že nepomáhal zabudnúť úplne na všetko...
Ahojte :) Tu je ďalšia kapitola pre vás všetky, ktoré si nájdete kus času a čítate túto story :) Naozaj ďakujem 💜
