„A? Bože Peyton! Nedívaj sa tak na mňa! Čo povedal!?” Mala som naozaj strach. Bolo to však zvláštne, pretože Kate som opovrhovala a teraz som o ňu mala neskutočný strach.
„Je v poriadku. O týždeň ju pustia z nemocnice.”
Uľavilo sa mi a veľmi. Myslela som na najhoršie.
„Tak prečo sa neusmievaš?”
Pristúpil ku mne blízko až som sa opierala o linku. Napol svaly a zaboril tvár do mojich vlasov. Objala som ho a hladkala po chrbte.
„Peyton, čo sa stalo? Buď dobrý chlapec a povedz mi to. Ak mi to povieš, tak dostaneš pusu.” Musela som s ním vyjednávať ako s malým chlapcom.
„Už ťa neuvidím.”
„O čom to hovoríš? Bože Peyton. Čo je? Veď nikam nejdem.” Zasmiala som sa a on sa na mňa pozrel.
„Greg povedal niečo iné. Niečo úplne iné. Kate sa teší, že ju navštíviš hneď po skončení školy.”
„Na jeden deň za ňou určite pôjdem a..”
„Hovorilo sa o celom lete. Prečo si mi to nepovedala? Prečo si ma nechala ako takého idiota veriť, že tu budeš po maturite?!” Vyletel na mňa z ničoho nič. Ja som však netušila o čom hovorí.
„O čo ti ide?! Chceš sa hádať? Tak fajn! Ani som nevedela, že je v poriadku tak ako do čerta som si mohla plánovať leto?! Okrem toho máme s dievčatami plán! Nenechala by som ich len tak v štychu! Nie som snob!”
Ironicky sa zasmial a zatlieskal mi.
„Toto ti vyšlo Starsonová. Prečo chceš byť vždy tá, ktorá bude obeť?! Aspoň raz si priznaj, že ty si tá zlá, že ty si tá, ktorá za to môže!”
Odstúpila som na druhú stranu mistnosti a dívala sa na neho.
„Neviem o čo ti ide, ale prestaň! Rozumieš?! Nič som neurobila!”
Išiel ku mne a ja som cúvala stále do zadu až som vybehla hore po schodoch a on urobil to isté.
„April! Stoj! Nemyslel som to tak! Len si mi mala povedať, že sa sťahuješ ku Mikovi.” Chytil ma za ruku a jeho dych som cítila na svojom krku.
„Robíš si srandu? Ja nikam nejdem. Na otca sa hnevám stále, na univerzitu nejdem, ale do New Yorku ma ani nehne hlavne ak by som tam mala byť sama s Mikom. Veď ho ani nepoznám. Vtedy som mala smiešnych pätnásť.”
„Milovala si ho a chcela si sa za neho vydať.”
„Áno, ale vtedy som chcela aj lietať a nelietam.”
Vošli sme do jeho izby a ja som si vyzliekala jeho košeľu.
„Počkaj, kam ideš?”
Cez hlavu som si dávala šaty. Napravovala som si strapaté vlasy.
„Idem predsa za Mikom. Nenechám to len tak. Nebude mi plánovať život bez môjho vedomia za mojim chrbtom.”
Pristúpil ku mne a chytil ma za boky.
„Je jedna hodina ráno. Určite nebude pri zmysloch. Teraz si pekne lahneme a hneď ráno ťa hodím ku Bárbi. Teraz je tma a je noc. A čo robia ľudia v noci? Spia.”
Ťahal ma do postele. Ľahla som si tentoraz v šatách. Prikryl ma a ja som sa následne odkryla. Bolo mi teplo a mala som v sebe neskutočnú energiu.
„Čo ideme robiť?” Potrebovala som niečim zamestnať svoju myseľ.
„Ideme spať.” Ľahol si na chrbát a zavrel si oči.
