Bežala som cez telocvičňu a driblovala loptou. Samozrejme, že basketbalkou, pretože som trénovala na koncoročný zápas. Podľa trénera som stále nebola dosť dobrá na to, aby som patrila medzi Hviezdne krásky. Preto som trikrát za týždeň po škole trénovala a snažila sa zlepšovať.
Začula som potlesk a kroky.
„Ide ti to Ap.” Povedal Peyton a mieril ku mne.
Ani som sa neozvala a hádzala basketbalku do koša. Darilo sa mi.
„Nestojím ti už ani jediného slovka?”
„Čo tu robíš.”
Postavil sa ku mne a pozoroval ma.
„Prišiel som po teba.”
„Márna snaha. Trénujem.”
„Ja viem, ale mám lepšiu ponuku. Čo by si povedala na zmrzlinu?”
„Chceš si ma podplatiť zmrzlinou?” Povedala som zhrozene ako nejaká primadona.
„Chcem si ťa udobriť lentilkovou zmrzlinou.”
Pozrela som sa na neho šokovane. Lentilkovú zmrzlinu som milovala, ale nikto o tom nevedel, pretože podľa dievčat jedia lentilky len deti.
„Odkiaľ to vieš.”
Usmial sa. A vzal mi loptu. Začal ňou driblovať na mieste, ale veľmi mu to nešlo.
„Včera si sa opila. Mám návrh, ak sa trafím do koša, tak pôjdeme na zmrzlinu.”
„Prečo by som..” Pozrela som sa však na jeho prvý nádejný kôš, ktorý však úplne minul. „Tak dobre. Máš tri šance.” Vedela som, že to nedá.
„Ak trafím, tak si aj zaplávame.”
Prikývla som a čakala kým sa rozhýbe. Na moje prekvapenie sa trafil trikrát po sebe.
„Odkedy vieš hrať basket.”
„Som chalan pre všetko.” Žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala.
„Toto ti neuverím. Ty si pokojne choď a ja tu..”
„April, si jediná baba, ktorú poznám, ktorá hrá basketbal najlepšie zo všetkých, tak mi nehovor, že musíš trénovať.”
„Myslíš si, že líškanie ti pomôže?”
„Áno.”
Usmiala som sa. „Myslíš správne. Takže..podľa teba som najlepšia zo školy?”
Mávol rukou ako absurdnú vec a priblížil sa ku mne.
„Najlepšia na svete.”
Klamanie mu išlo veľmi dobre, ale napriek tomu som sa potešila a vzala mu loptu.
„Idem sa teda prezliecť a hneď prídem. Počkáš ma pred školou?”
Prikývol a ja som odbehla preč. Dala som si menšiu sprchu, pretože som bola spotená a všetko sa na mňa lepilo. Obliekla som sa a vyšla vonku, kde na mňa čakal on.
„O ktorej máš byť doma?”
„Nespala som doma, takže neviem. Prečo? Aké máš plány?”
Šibalsky sa na mňa usmial a mne zovrelo srdce.
„A kam vlastne ideme?”
Musela som sa spýtať, pretože sme vybočili od centra mesta.
„No predsa ku mne. Rodičia nie sú doma.”
„Takže ma chceš zabiť? Chápem. Mala som sa lepšie obliecť, pretože som vždy chcela zomrieť mladá.” Pousmiala som sa.
