Dívala som sa von oknom a premýšľala. Práve som išla s Bárbi do New Yorku. Prišla po mňa na aute a ja som nemohla povedať nie. Bolo by to odo mňa sebecké. Pravdu povediac som sa na San Francisko tešila. Tešila som sa na všetko.
„Dúfam, že pôjdeš aj za Mikom.”
Usmiala som sa. Tak veľmi som ho chcela vidieť, ale nevedela som, ako to dosiahnuť.
„Píšeme si každý deň. Už dva a pol mesiaca každý deň. Keď si s ním píšem, tak sa cítim normálne..ako na strednej.”
Bárbi do mňa drgla a usmievala sa.
„Takže si šťastná?”
Prikývla som a vedela som, že je to pravda. Naozaj som to tak cítila.
„Máme plán. Kedže je piatok tak sa vracajú z univerzít a vôbec netušia, že tu si. Bude to prekrásne prekvapenie. Prídeme možno o hodinku, dve. Pôjdeme sa najesť a za nimi na chatu. Bude super.” Tešila sa z toho a ja s ňou.
„A čo ty? Našla si si niekoho na univerzite?”
Ironicky sa zasmiala.
„Dá sa to tak nazvať. Študujem herectvo a je tam množstvo chalanov. Hodiny herectva máme za zábavné a sú super. Je to tam ako v nebi.” Zasmiala sa. „Všetci sú milý a kreatívny a taký bláznivý a optimistický, že ich milujem všetkých. Ale decká zo strednej mi chýbajú. Po troch mesiacoch sa stretávame na chate. Bude to super. Aspoň dúfam. Okrem toho sa za chvíľu blížia Vianoce a krásny Silvester. Ako ho plánuješ stráviť?”
„Doma?” Spýtala som sa a čakala na jej perfektný plán.
Pravdu povediac som nemala v pláne si plánovať Silvestra. Znelo to čudne, ale bolo to tak. Každý Silvester som doteraz trávila na nudnom večierku s otcom. Pred polnocou som sa tak geniálne vyparila, že otec si to nevšimol a ja som mohla bežať na párty za nimi. Vzala som si šampus a pripila si so svojou rodinkou.
„Tak ja ti poviem čo podnikneme na Silvestra. Preto sa ťa na to pýtam. Pôjdeme do Álp pochopiteľne na celé zimné prázdniny.”
„Už pol roka si zarábam, ale na Alpy nemám.” Povedala som vážne.
„Letenku ti zaplatím a z ubytovaním si problém nerob.”
„Budeme stanovať v Alpách?” Smiala som sa.
„Nie, ale môjho kamoša bratranec tam má chatu, ktorú prenajíma a ja som ju stihla rezervovať už začiatkom novembra.” Usmievala sa a bola na seba hrdá.
„Šikovná ako vždy.” Potľapkala som ju po hlave.
„Bože Ap, budem strapatá.”
Zasmiala som sa a dala hlasnejšie rádio. Bola som opäť medzi živými. Môj život opäť dostával zmysel.
…
Poriadne dýchaj. Nádych a výdych. Opakovala som si pre istotu. Stáli sme pred dverami obrovskej chaty. Z vnútra sme počuli smiech a hlasy. Chýbalo mi to tak veľmi až som si myslela, že sa rozplačem.
„April, len dýchaj. Bude to dobré. Všetci ťa máme radi a nikto ti nič nevyčíta.” Hovorila mi pomaly, aby ma upokojila.
Zavrela som oči a vošla do vnútra. Kráčali sme do miestnosti, v ktotej sme počuli najväčší hluk.
„Nazdar ľudia!!” Ozvala sa Bárbi a tým zaujala pozornosť.
Všetci sa pozreli na mňa. Dívali sa na mňa a ja som im len zakývala.
