Zvážnela som. Vždy som túžila o tomto okamihu, lenže teraz keď prišiel, nebola som si istá či to chcem. Vždy som chcela svadbu a veľkú rodinu, ale nie tak skoro. Svadba v devätnástich by bola úplná katastrofa. Chcela som si užívať život naplno, kým som ešte mladá.
„Ja..ja..” Nevedela som čo mám povedať.
Naozaj ma práve žiadal o ruku? Nemohol ma požiadať o kávu alebo rande? Ale naozaj to bolo manželstvo? Bola som mimo. Zbabelo som odišla. Skôr som zutekala ako Popoluška o pol noci princovi. Lenže ja som nebola Popoluška, ale Mike možno bol princom. Možno dokonca aj mojim. Bežala som však do plavárne. Šťastie bolo, že som ani raz nezakopla. Bežala som ako o život. Potrebovala som si byť istá jednou vecou. Vletela som tam a zastala za dverami. Všimla som si tam celý chlapčenský tím a jeho. Práve si sušil vlasy uterákom. Stál tesne pri bazéne ako hrdina. Kráčala som ku nemu tak sebavedomo, ako som ešte nikdy v živote nekráčala. Postavila som sa pred neho. Vôbec mi nevadilo, že nás pozoruje každý. Ani som si ich nevšímala.
„Stalo sa nie..”
„Chcem si byť niečim istá. Čo si ku mne cítil za ten čas? Bola som len tá, ktorá bola súčasťou stávky a dohody alebo..alebo si ku mne niečo cítil? Peyton, miluješ ma? Ja som sa do teba zamilovala a ani neviem kedy a ako, ale miluje ťa. Bože..teraz si pomyslíš, že..” Musel si myslieť, že som blázon. Možno si myslel, že som len na práškoch alebo, že mi preskočilo.
„April ja..”
Bol v šoku. Bol presne v takom šoku ako ja, keď ma žiadal o ruku Mike. Vystrašila som ho.
„Čo to moje krásne očká nevidia? Môj chlapec sa rozpráva so svojou ex?” Približovala sa ku nám Viki v sexi bikinách.
„Ja a April sme...” Nestihol to dopovedať, pretože ho Viki surovo strčila do vody a on do nej ako inak spadol.
„Peyton je len môj. Daj mu pokoj. Ani nevieš s kým sa zahrávaš.” Hovorila cez zaťaté zuby a skočila za ním.
Hneď som odišla a myslela na to, ako som sa znemožnila. Peyton by o mňa ani nezakopol. Musela som Mika veľmi sklamať a to som nechcela. Nemohla som sa mu ukázať na oči. Opatrne som vošla do šatne a vzala si ruksak. Vyhla som sa mu. Teda.. to som si myslela do chvíľe, kým na mňa nečakal na parkovisku v aute. Sadla som si do auta a nadýchla sa. Chcela som sa mu ospravedlniť, ale on ma predbehol.
„Nič nehovor. Ja.. viem, že je to prirýchle a aj mňa to zaskočilo, ale milujem ťa. Odpoveď si kľudne rozmysli, ja počkám ako dlho bude treba.” Hovoril kľudne.
Nevedela som ako mám zareagovať a preto som ho pobozkala. Vyložil ma pred domom. Vystúpila som z auta a nahla sa cez okno.
„Áno.” Povedala som po chvíli.
„Čože?”
„Odpoveď na tvoju otázku je áno. Už musím ísť domov.”
Videla som v jeho očiach radosť a pohľad na ne stála za to. Usmiala som sa na neho a odišla do domu. Odkráčala som do svojej izby a osprchovala sa. Sadla som si na posteľ do tureckého sedu a do uší si dala slúchdká. Zapla som si hudbu a chcela sa uvoľniť. Dúfala som, že som sa rozhodla správne. Dúfala som, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutujem. Mike predsa nebol zlý chalan. Mal dobré srdce, bol vynikajúci športovec, vedel vyčariť každému úsmev na tvári. Bol vtipný, milý, múdry a krásny. Mal ma rád a ja jeho tiež. Mal podobné záujmy ako ja. Vlastne.. spájala nás len vášeň ku basketbalu. Možno aj to stačilo. Mika som pred troma rokmi milovala ako svoj život a verila som, že sa doňho opäť tak bláznivo zamilujem. Niekedy nám neostáva nič iné, len dúfať...
„Prečo sa nepripravuješ na večierok?” Hovoril mi otec.
Vystrhol mi slúchadká z notebooku a díval sa na mňa.
„Aký večerok?” Naozaj som nevedela o čom rozprával.
„Hovoril som ti to pred týždňom.”
„Večierok mal byť predsa vo štvrtok..a dnes je štvrtok, pretože zajtra je piatkový zápas.” Povedala som šokovane.
„Obleč si šaty a uprav sa. Prídu ľudia zo smotánky tak ma nestrápni prosím. Ak sa ťa budú pýtať na niečo, ohľadom tej titulnej stránky, tak si rozmysli logickú a normálnu odpoveď. Skús sa zabaviť aspoň kus.”
„Budem sa snažiť byť neviditeľnou a ak ma niekto stopne, budem sa usmievať a pritakávať. Urobím na nich dojem, že časopisy klamú a ja som anjel, ktorý nepácha zločin.” Hovorila som ako odohratá platňa.
„Viem, že teraz prežívaš ťažké obdobie ohľadom univerzity a známok, ale ono to prejde a ty budeš zas šťastná a plná života. Nech sa rozhodneš ako koľvek, budem stáť pri tebe.”
Prečo bol odrazu tak milý? O čo mu šlo? Žeby sa začal správať ako otec? Spomenul si, že má dcéru? Pýtala som sa samej seba, ale odpoveď som aj tak nepotrebovala vedieť, pretože mi bola ukradnutá.
„No..no..idem sa obliecť a hneď pôjdem dole.” Povedala som a vstala.
Uspokojivo sa na mňa usmial a ja som vošla do šatníka. Vzala som si čierne obyčajné krátke šaty a obula si čierne lodičky. Kus som sa nalíčila a vlasy som si rozpustila. Mala som ich rovné ako vždy. Schádzala som dolu po schodoch a všimla si množstvo ľudí na našom prízemí. Všetci mali nóbl obleky a hrieše drahé šaty. Ocitla som sa v inom svete. Pomedzi ľudí sa prešmykovali čašníci s táckami, na ktorých ponúkali buď šampus alebo jednohubky. Ja som sa snažila prekĺznuť pomedzi ľudí až som vyšla z kuchyne na záhradu, na ktorej bolo množstvo ľudí. Nikoho som nepoznala a bola som unavená. Išla som si sadnúť na lavičku, ktorá bola kus ďalej pod stromami. Vyložila som si na ňu nohy a bolo mi príjemnejšie. Kedysi som si na nej čítala knihy a zabíjala tým čas. Lenže potom som začala čítať módne časopisy a čas som zabíjala nakupovaním. Bolo to všetko tak dávno a mne to vôbec nechýbalo. Bol to môj starý život a ja som vyspela a pochopila o čom je tento svet, toto storočie. Človek musí byť bohatý, krásny, musí mať to najmódnejšie a najštílovejšie oblečenie, aby niekym bol. Musí byť snobský, povrchný a baviť sa len s ľuďmi so svojej spoločenskej vrstvy. Nebolo to správne, ale na ten život som si chabo zvykla a páčil sa mi. Bol to život obyčajného smrteľníka so snami a nádejami.
Sedela som tam dlhú chvíľu a až po dlhom čase som sa postavila a tvárila sa, že som ten najšťastnejší človek na zemi. Niečo sa ma pýtali a ja som odpovedala a tvárila sa zaujato. Stále som však premýšľala nad zajtrajším zápasom. Mal to byť posun v mojej budúcnosti a ja som ten posun chcela uskutočniť veľmi, pretože som nechcela byť len slávna dcéra Starsona. Možno by mi stačilo keby som bola obyčajná tínedžerka, ktorá by konečne nehrala podľa pravidiel, ale podľa seba.
Ahojte 😃tu je ďalšia časť tejto story😇😊. Viem, že táto je kus nudná, ale ďalšia bude lepšia😁😉 Dúfam, že vás moje kapitoly ešte nezačali nudiť, ale naopak..dúfam, že vám spríjemňujú posledné dni prázdnin💋💋😍 Ďakujem za všetky vote💜. Vážim si to a veľmi ďakujem😙😚😘
Nika2Smile 😃😍💋💋💜
