PRÍTOMNOSŤ
„Dajte nám fľašu kvalitnej vodky. Ap, dáš si vodku alebo uprednostníš víno?"
Pozrela sa na mňa Kim a poklopkávala popritom po pulte. Kupovala alkohol na poslednú chvíľu a nechcela meškať.
„Tak fajn, dajte nám oboje."
Pozrela sa na predavačku a vyťahovala peňaženku.
„Občiansky."
Obe sme na ňu vyvalili oči či to myslí vážne.
„Pred dvoma týždňami som mala dvadsať dva tak mi nechcite povedať, že vyzerám na primitívnu osemnástku. Okrem toho nie som taká hlúpa, aby som kupovala alkohol ak na to nemám vek."
Vyskočila na ňu. Bola v tom fakt dobrá. Robila to vždy, takže v tom mala dobrú prax. Ako som očakávala, alkohol nám predala a spokojne sme nastúpili do auta.
„Bola taká blbá ako všetci ostatný. Dúfam, že nevyzerám tak staro. Mať devätnásť je super, pretože -násť už nikdy mať nebudeme."
Bola to pravda. Ani som si to neuvedomila. Mala som devätnásť a už nikdy nebudem trápna násťročná, ktorá si o sebe myslí, že je top. Budem caťročná.
„April, chcem vidieť úsmev a poriadne sa zabav, pretože dnes sme vyhrali ďalší zápas! Sme víííťazky! Sme najlepšieee."
Vykrikovala na plné hrdlo Kim.
„Samozrejme. Do jednej mám byť triezva doma. Určite sa zabavím."
Pozrela sa na mňa smutne.
„Ále mojá nebój. Určite sa zabavííš."
Musela kričať, pretože vietor fúkal do vlasov a hlavne do ušných bubienkov. Nebolo to ako vo filmoch, keď sú hlavný hrdinovia z toho nadčený a užívajú si to. Ja som si to rozhodne neužívala, pretože som bola strapatá ako z hororového filmu.
Zastali sme na poloprázdnom parkovisku pred plážou. Mali sme tam súkromnú párty, pretože z dvadsiatich tohtoročných zápasov sme vyhrali neprekvapivo všetkých dvadsať.
Obe sme vystúpili a blížili sa ku menšej skupinke ľudí, ktorá sedela pri ohni. Samozrejme, že podľa slova menšia si Kim predstavuje zrejme tridsať ľudí. Andy si nás všimla a zamávala nám.
„Priniesli sme trocha chľastu. Predsa to len nechceme prehnať kedže máme zajtra školu, ale v piatok to tu poriadne roztočímeee!!"
Kričala nahlas Kim a v rukách držala dve fľaše, ktoré mala vo vzduchu hore. Pripadala som si, že som v aute od nej ohluchla, pretože som poriadne nič nepočula.
Mala som namierené, že si sadnem medzi baby, ale sklamala som sa.
„Sadni si ku svojmu chalanovi. Netrpezlivo ťa tam čaká."
Kývli hlavou smerom naňho a ja som si ku nemu sadla. Potlačila som sa vedľa neho a Weida.
„Ahoj miláčik."
„Už som si myslel, že si ma vymenila."
Drgla som do neho s úsmevom a on ma chytil za ruku. Robili sme to vždy. Ak nás videli ruka v ruka či pri sebe pritúlených, všetko bolo v poriadku. Preto sme to museli robiť každodenne až sme si na to zvykli a stala sa z toho praktika.
Všetci sa vo veľkom zhovárali len ja som sledovala praskajúce drevo v ohni. Kolovala sa fľaša vína a neskôr začala aj vodka.
„O ktorej máš byť doma."
