Pred letiskom ma čakal muž v čiernych elegantných rifloch a v svetlomodrej košeli. Čierne vlasy mal ostrihané na ježka. Stál pri čiernom BMW-čku a díval sa na mňa.
„Ahoj oci.” Povedala som a snažila sa usmiať, ale akosi to nešlo.
„April, čo to máš na sebe? Ach.. Vedel som, že New York ťa zmení a zasiahne, ale až takto?”
Zasiahne? Zmení? O čom hovoril?
Pozrela som sa mu do očí a chcela v nich niečo nájsť, ale v otcových som videla len peniaze a prácu.
„Kde máš svoje veci?”
Díval sa vedľa mňa a svoj pohľad upriamil na môj ruksak.
Všetky svoje veci som nechala v byte, pretože som ich nechala Olivíi. Ráno s tým nesúhlasila, ale nemala na výber.
„Ráno som zaspala a akosi som sa nestihla zbaliť. Škoda.”
Ruksak som si dala dolu a nasadla do auta. Po chvíli si sadol aj on.
Cesta bola tichá a rýchla. Zastal pred naším domom a ja som vošla dnu. Všetko sa mi zdalo iné a veľké. Lenže nič sa tam nezmenilo.
„Choď sa prezliecť a upraviť. Pôjdeme na obed do reštaurácíi a porozprávame sa o všetkom. Máš desať minút.”
Vyšla som hore po schodoch do svojej izby. Kvety v nej boli zvädnuté a všetko zaprášené. Vedela som, že otec v nej ani raz nebol. Otvorila som svoj šatník a ocitla sa v jednej menšej miestnosti, kde som mala všetky doplnky, topánky, kabelky a šatstvo. Tá miestnosť bola veľká ako moja izba u Kate. Obliekla som si čierne elegantné pohodlné šaty a obula si čierne lodičky. Vlasy som si dala do vysokého copu a jemne sa nalíčila. Otec totiž vždy dbal na mojom vzhľade. Zišla som dolu po schodoch a usmial sa na mňa.
„Toto je April akú ju poznám a nech sa to už nemení.” Hovoril milým hlasom a ja som mierila do auta.
Pravdu povediac sa mi nikam nechcelo ísť, ale musela som.
Zakotvili sme v jednej známej reštaurácí, ktorá patrila medzi najvyhľadávanejšie a najlepšie v celom okolí. Chodili tam ľudia na vysokej nohe či celebrity.
„Pokiaľ viem, tak sa tu po rezervácí ľudia dostanú až po niekoľkých mesiacoch. Akoto, že sme tu?” Hovorila som, keď sme kráčali do vnútra.
Otec potvrdil rezerváciu a sadli sme si svoje miesta pre dvoch.
Moju otázku ignoroval, pretože hovoril o svojom.
„Ako bolo v škole?” Hovoril čítajúc si jedálny lístok.
„Super. Teda..ušlo to. Bolo to fajn. Profesori boli ohľaduplný a vysvetlovali všetko úplne dokonca.”
Sedeli sme oproti sebe a obaja sa ku sebe správali ako dvaja cudzí ľudia na obchodnej schôdzi. Takto prebiehali všetky naše obedy či večere. Uvedomila som si to len dnes, pretože s Kate to bolo iné. Správala sa ku mne ako ku dcére hoci sme spolu dobre nevychádzali.
„A čo spolužiaci? Snáď si si na nich nenavykla, pretože od pondelka budeš na lepšom mieste. Pôjdeš taktiež na športové gymnázium ako si to chcela.”
Je pravda, že som chcela ísť na športovú školu a venovať sa basketbalu, ale netúžila som byť na gymply.
„Ako sa ti darilo s basketbalom?”
Mal kvantum otázok a ja som túžila po spánku vedľa Mika.
Spomenula som si na basketbal ako sme ho trénovali s chalanmi. Bolo to zábavné, pretože to bolo s Mikom. Všetko sa viazalo s Mikom.
„..nepočúvaš ma. April, pýtal som sa niečo.”
Pozrela som sa na neho a objednala si vodu. Nebola som hladná.
„Pýtal som sa na známky.”
„Ja..no..chémia mi veľmi nejde a ani matika. Z nich som mala dvojku, ale inak som mala jednotky.”
„Chcel som tak veľa? Chcel som, aby si mala skvelé známky a nie dvojky. Dvojku majú len lúzry, ktorí nič nedokážu.”
Zmenil sa? Alebo bol takýto vždy a ja som to nevidela?
„Nájdeme ti doučovateľa a zlepšíme to.”
Ďalej som len mlčala a pila svoju vodu.
„Chýbala si mi April.”
„A preto si mi volával každý deň.” Povedala som ironicky, pretože nezavolal ani raz.
„Mal som veľa práce a okrem toho som bol aj odcestovaný. Bolo to pre mňa náročné.”
Chcela som čo najrýchlejšie vypadnúť niekde preč.
„V pondelok nastúpim do školy? Nemohla by som to odložiť a..”
„Samozrejme, že nie April. Zbláznila si sa? Nebudeš žiadna výnimka. Nastúpiš v pondelok a bodka.”
Ranilo ma to. Nechcela som ísť do novej triedy medzi nových ľudí. Chcela som ísť do svojej triedy do predposlednej lavici ku Olívíi, s ktorou mala aj debata počasie zmysel.
„April, chcem pre teba to najlepšie. Veríš mi?”
Len som prikývla a dúfala, že o chvíľu odídeme.
„Tak sa tak začni správať.”
Rana pod pás. Presne to, to bolo od otca. Od človeka, ktorý ma vychoval.
„Viem, že prežívaš ťažké obdobie, ale to prejde. Prídu nový, lepší spolužiaci a v basketbale budeš lepšia. Ja ťa budem mať pod dozorom a hneď budem kľudnejší. Viem, že za ten pol rok to bolo o ničom a za veľa to nestálo, ale práve preto máš šancu to napraviť, aby to bolo lepšie a prospešnejšie.”
„Dobre.”
Dohovárať mu, že som sa tam mala nadmieru dobre by bolo zbytočné.
„Zajtra večer bude u nás pri bazéne fotenie. Priprav sa na to, že tu bude asi tucet ľudí.”
„Dobre.”
Chvíľu sme tam sedeli a potom sme odišli domov. Bol tak prázdny a tichý ako moje srdce.
Vzala som do rúk mobil, na ktorom na mňa čakala esemeska od Mika.
„Chýbaš mi Starsonová.”
Povzdychla som si so slzami v očiach a so spomienkami na neho som si priala ešte jeden polrok s ním.
