Tvár sa, že si ich nikdy v živote nevidela. Tvár sa, že ich nepoznáš a je ti fuk, kto sú to. Hlavne okolo nich prejdi ako nič.
Opakovala som si na obede. Lenže bolo to ťažšie než sa zdalo, pretože obaja sa vyparádili a pútali na seba pozornosť. Lenže ani jeden si ma nevšímal. Ani jeden sa ku mne neozval a ani jeden ma nepozval na rande. Zrejme čakali obaja na vhodnú príležitosť a ja som čakala tiež. Bola som zvedavá, ktorý sa ku mne prihovorý prvý a akú metódu zvolí. Chcela som však niečo meniť? Bola som ochotná podujať sa tejto maškarády, len aby som niečo zistila? Bolo to odo mňa fér?
„Povedala som im jasne, že máme len týždeň.” Dívala sa všade naokolo Bárbi a hľadala ich.
„Možno sa boja, že ich odmietnem.” Povedala som sklamane a smutne.
A potom sa to stalo. Na stôl mi začali nosiť chalani biele ruže. Ja som sa na nich usmievala a dívala sa na ne. Dostala som asi dvadsaťštyri ruží. Usmievala som sa ako debil a čakala od koho sú. A potom prišiel on. Mal na sebe čiernu košeľu a čierne rifle. Pútal na seba pozornosť z každej strany. Pristúpil ku mne a podal mi ruku.
„Som Mike Black. Išla by si so mnou na rande?”
Mala som pocit, že všetci v jedálni stíchli a všetci čakali na moju reakciu.
„Som Starsonová. April Starsonová.” Naozaj som bola nervózna? Bola som nervózna presne ako v prvý deň nášho zoznámenia.
„Pekné priezvisko. Rovnako ako majiteľka. Niežeby si bola škaredá. Si krásna. Si naozaj prekrásna a ja debil, ktorý zas hovorí o priezvisku.” Bol nervózny a nesvoj.
Ja som sa však zasmiala a do očí sa mi tlačili slzy. On nezabudol. Nezabudol na náš prvý deň zoznámenia. Stále si ho pamätal.
„Stretneme sa okolo tretej?”
„O tretej na ihrisku.”
Ihrisko bolo naše druhé miesto stretnutia. Naozaj si to pamätal alebo to len bola prostá náhoda?
Prikývla som a on odchádzal. Odchádzal sebavedomo ako hrdina. Bárbi do mňa drgla a
do rúk vzala jednu ružu.
„Chlapec sa konečne rozhýbal. Bolo to od neho milé.”
Ja som však nemala slov. Mike si naozaj pamätal náš prvý deň. Bolo to tak dávno, a zároveň aj tak ďaleko.
„Takže po škole idem na ihrisko. Zrejme si zahráme basket a..” Snažila som si spomenúť na to, čo nasledovalo po basketbale, ale nevedela som si vôbec spomenúť.
„Po škole ťa zveziem ku nám a potom mám menšie rande.”
„Potom pôjdem asi za otcom. Nie je odo mňa fér, že som od neho odišla, ale od neho nie je fér, že mi klamal.” Naozaj som sa s ním potrebovala porozprávať a povedať mu o Katinom zdravotnom stave. Možno ho to nezaujímalo a možno zas áno.
„Och tak dobre. Ako myslíš. Podporujem ťa vo všetkom.”
Usmiala som sa na ňu a postavila sa. Mala som v pláne odísť a čo najrýchlejšie sa porozprávať s ním, kým nezmením názor lenže do večera bolo kopec času.
Potrebovala som však ísť do sprchy a prezliecť sa, pretože som potrebovala niečo pohodlné. Nechcela som vyzerať nervózne a nechcela som, aby si myslel, že to pre mňa naozaj veľa znamená. Fajn..znamenalo to pre mňa veľa, ale nemusel o tom vedieť. Bárbi ma hodila ku nej domov a ja som si dopriala sprchu. Poriadne som sa oholila a na seba natiahla letnú sivú teplákovú súpravu. Vlasy som si zaplietla do dvoch vrkočov a nejako extrémne sa nenalíčila. Bolo to len jemné nalíčenie, aby som nevzbudzovala pozornosť. Obula som si tenisky a zakrádala sa na školské basketbalové ihrisko. Boli presne tri hodiny a ja som čakala a čakala až som sa dočkala. Všimla som si však namiesto basketbalovej lopty niečo iné. Všimla som si jeho čiernu motorku. V ruke zas držal jednu bielu ružu.
