Bárbi do mňa drgala a mne to už šlo riadne na nervy. Všetci sme čakali v triede a nás si pomaly po jednom volali do riaditeľne. Šlo o prihlášky na univerzitu. Bol to náš ďalší krok do budúcnosti. Bolo to dôležité a nezmeniteľné rozhodnutie.
„Akú univerzitu si dáš ty?”
„Ja naozaj netuším.” Povedala som už po piaty raz.
„Nemáš veľa času moja. Ja si dám herectvo. Chcem skúsiť niečo nové a chcem sa zviditeľniť. Bude to fajn. Aspoň dúfam.”
Nebola ani trocha nervózna či nesvoja. Zato ja som bola ako na ihlách.
„Na rade je Bárbi.” Povedal Mike vchádzajúc do triedy.
Bárbi sa postavila a Mike si ku mne sadol. Pohladkal ma po chrbte.
„Nejdeš na najvyšší súd či vykradnúť banku. Bude to v pohode. Máš na výber dve univerzity. Ja som skúsil Werferovu a ak by mi nevyšla tá, tak som to dal na športovú univerzitu Stevensa Rogha. Nechcem na teba robiť nátlak, ale vieš ako by sa nám spolu žilo na univerzite v našom vlastnom bytíku?” Díval sa na mňa a nahodil úsmev za milión dolárov.
„Starsonová.” Usmiala sa na mňa Bárbi a ja som sa postavila.
Kráčala som po chodbe a prežehnala sa. Musela som. Nebola som katolíčkou, ale v Boha som verila. Zastala som pred dverami riaditeľne a dýchala. Otvorili sa dvere a von vychádzal Peyton.
„Och ahoj.” Povedal.
„Už to máš za sebou.” Pousmiala som sa.
„Presne tak. Držím palce.”
„Och vďaka.”
Bol to zvláštny rozhovor. S Peytonom sme sa celý týždeň nerozprávali či sa ani veľmi nestretli. Ak sme okolo seba prechádzali na chodbe, obaja sme sa tvárili, že jeden druhého nepozná a jeden pre druhého nejestvuje. Bolo to zvláštne, ale bolo to tak.
„Posaďte sa.” Vyzval ma riaditeľ a ja som tak urobila.
Pred sebou mali moje osobné zázanmy zo školy. Mali tam moje maturitné papiere či záujmové krúžky. Mali na stole štyri roky môjho života. Bolo pre mňa zvláštne a nečakané, že tam bol aj tréner.
„Kam sa hlásite.”
Nevedela som, že išli na to tak zhurta.
„Nó ja.. Ja skúsim Werferovu univerzitu.”
Bol to môj dávny sen. Vtedy to bola univerzita, ktorá mala skvelé výsledky a úžasných reprezentantov. Vtedy sa jej promujúci mohli stať trénermi či náhradníkmi. Dnes to bolo iné. Dnes sa z promujúcich mohli stať jedny z najslávnejších a naslepších hráčov na svete. To bola len čerešnička na torte k univerzite. Bol tam však jeden problém. Na univerzitu sa hlásilo niekoľko stoviek študentov a prijať mohli len minimálny počet. Bola to obrovská výzva na nový začiatok novej kapitoly v mojom bizarnom živote.
„Trúfate si Starsonová. Myslíte si, že ste taká skvelá, že sa tam dostanete? Na svete je omnoho lepších hráčok, než ste vy.” Hovoril mi tréner.
Chcel ma trýzniť a ponižovať?
„Mám presne takú šancu ako všetky ostatné uchádzačky.”
„V tom prípade máte čas do piatka na to, aby ste sa pripravili, pretože sa prídu na vás pozrieť. Je to málo času tak by ste ním nemali plitvať.” Poznamenal riaditeľ.
„Dnes je streda a vy mi chcete povedať, že za dva dni sa nestihnem rozohriať, aby som im to tam ukázala?” Protivne som sa usmiala a postavila sa.
„Ešte ste nám nepovedali druhú univerzitu.”
Pri druhom výbere som dvakrát šťastná nebola. S otcom som sa totiž dohodla, že pôjdem v jeho šlapajách na umeleckú a stane sa zo mňa slávna fotografka Starsonová. Namiesto fotoaparátu by som však držala basketbalku. Bolo to päťdesiat na päťdesiat.
„Takže pôjdete v otcových šlapajách.” Odvetil riaditeľ po mojej odpovedi.
Len som prikývla a odpovedala na rôzne odpovede ohľadom vypísania prihlášky. Mala som pocit, že som tam bola zo všetkých najdlhšie. Konečne som sa postavila a kráčala do triedy, keď som si všimla, že na chodbe sedeli baby s Mikom opierajúc sa o skrinky. Sadla som si pred Mika a oprela sa o neho. Ruky si dal okolo môjho pása a mne bolo príjemne.
„Nemôžem uveriť, že ste spolu už týždeň.” Usmievala sa Kim.
Nemohla som tomu uveriť ani ja. S Mikom som chodila neuveriteľných sedem dní a o niečo som sa cítila lepšie. Celé dni sme trávili spolu až do siedmej večer, pretože moje zaracha stále platilo.
„Máme dva dni na to, aby sme sa rozhýbali. Navrhujem, aby sme po škole trénovali a trénovali. Čo vy na to?” Týkalo sa to hlavne Mika, Kim a Andy.
„Fajn. Dnes to vyhovuje všetkým. Len Mike musí pripraviť chalanov na to, že budú trénovať s nami.” Oznámila Kim.
Ja som však nemala v pláne oddychovať. Musela som drieť, aby som sa dostala do druhého kola. V prvom kole si z nás vybrali na našej škole. Samozrejme, že si nemuseli vybrať niekoho. Po výbere by sme sa dostali do druhého kola, v ktorom by sme mali dvojdňový tvrdý tréning. Samozrejme, že ten tréning nezvládnu všetky. A v treťom kole by sme hrali s vysokoškoláčkami a tam by sa rozhodlo, či na to máme alebo nie. Bolo by to náročné, ale som ochotná to podstúpiť.
„Tak dobre. Ja im to poviem a určite budú súhlasiť.”
V podstate nemali na výber, pretože by sme ich prinútili hrať s nami.
…
Aj sa tak stalo a aj na nasledovný deň. Trénovali sme ako nejaký maniaci a ja som už nevládala. Našťastie čas išiel rýchlo a blížil sa dôležitý deň v mojom živote. Bola som kus nervózna, ale kto by nebol.
Bola som sama v telocvični a hádzala do koša basketbalku. Občas som aj trafila a to bolo hotové šťastie. Lenže potom prišiel Mike a úplne ma vyrušil a rozrušil.
„Zahráš si so mnou?”
Blížil sa ku mne a usmieval sa.
„Chcem ti niečo povedať Starsonová.”
Moje priezvisko povedal tak provokatívne, až ma to prinútilo chytiť basketbalku do rúk a vypočuť si ho.
„Chceš mi dať kopačky?”
„Takú chybu by som neurobil.” Povedal a priblížil sa ku mne úplne.
„Tak potom? Zdržuješ ma Mike.”
„Spoznali sme sa v pätnástich a dať sa do kopy bolo bláznivé, lenže aj po tak dlhom čase viem, že ten polrok a tebou bol ten najlepší, najkrajší a najdokonalejší v mojom živote. Nikdy som na teba neprestal myslieť a stále som dúfal, že sa jedného dňa uvidíme a všetko bude tak ako predtým. A keď som ťa videl v tom bare, môj život sa pretočil o 360 stupňov a páči sa mi to. Páči sa mi predstava, že sme opäť spolu a som s tebou šťastný. Naozaj šťastný. A ..chcel by som, aby som bol s tebou na veky. Preto sa ťa chcem opýtať jednu dôležitú otázku. April Starsonová, vezmeš si ma?”
