„Kde si sa včera vyparila?"
Nalepil sa na mňa Weid a skúmal ma pohľadom.
„Daj jej pokoj Weid. Ap nie je tá pre teba."
Slovu tá som rozumela veľmi dobre. Nie som tá, ktorá sa s ním vyspí.
Našťastie sa ma zastala Bárbi. Usmiala som sa na ňu vďačne a kráčala naďalej s nimi na parkovisko. Dnešok prebehol dosť rýchlo a všetci boli mŕtvy a vybúrený. Po včerajšej žúrke nikto nebol živý a nemal energiu na provokovanie či pobehovanie po chodbe. Všetci sa presúvali ako zombíci, ktorým bolo všetko jedno. Aj najmenší hluk každému prekážal a akýkoľvek rýchly pohyb bol nemožný.
„Pôjdeš s nami von?" Pozrela som sa zmätene na Kim.
Bola zima. Fúkal studený vietor, ktorý nám dával silné facky priamo na líca. Nechcelo sa mi nič. Chcela som si dať horúci kúpeľ a spať. Po včerajšku som bola akási nesvoja a vedela som, že zvyšok dňa pre mňa mi zlepší deň.
„Ja..no.."
Nechcela som ich surovo odmietnuť, ale nechcela som ísť s nimi ďalej piť.
„Starsonová?"
To obyčajné oslovenie vo mne prebudilo toľko spomienok. Otočila som sa a videla jeho.
„Som April." Upozornila som vysmiateho Adama.
„Našiel som ťa. Môžeš na slovíčko?"
Pozrel sa na moju skupinku a zvážnel.
„Vy pokojne choďte. Dnes s ňou nerátajte."
Bol to rozkaz alebo im to len oznamoval? V každom prípade nasadli do áut a pozreli sa na mňa.
„Tak dobre Ap, potom sa mi ozvy, aby som vedela, že sa ti nič nestalo." Povzdychla si Andy a opustili parkovisko.
„Tak čo Star..."
„Nehovor mi tak." Povedala som nahnevane.
„Prepáč Ap. Zveziem ťa domov."
Obhliadal sa po parkovisku a ja som odchádzala preč.
„Starsonová! Auto mám na druhej strane!" Zakričal nahlas.
Zastala som a išla ku nemu rýchlo. Hneval ma.
„Prestaň. Koleduješ si o nakladačku!"
Zasmial sa. Nevedela som však či ironicky, ale zasmial sa.
„Ty sa vyhrážaš staršiemu?"
Pozrela som sa na neho nechápavo a on ma chytil za ruku a viedol ku svojmu terénnemu autu.
„Nasadaj."
Stála som pred dverami a ruky si založila na prsiach.
„Otvor mi dvere. Som predsa dáma." Usmiala som sa na neho.
Prevrátil oči a otvoril mi ich. Nastúpila som si a rozopla si Andynu bundu. Kedže som u nej prespala, dala mi oblečenie na dnešok.
„Kam ideme?"
Mlčal. Desilo ma to. Vedela som, že bývam opačným smerom.
„Jaj dobre. Vrahovia svoje obete zabijú na opustenom mieste. Predpokladám, že pôjdeme do lesa a možno na lepšie miesto ako cintorín."
Zasmial sa.
„Máš to overené."
Prikývla som.
