Cítila som, že ma niečo šťuchalo do ramena a niekto volal moje meno. Lenže som bola príliš unavená na to, aby som reagovala.
„Ideš na loď s kamošmi. Mala by si vstávať.” Hovoril to pokojne.
Otvorila som oči. Úplne som zabudla na to, že idem na loď. Ležala som na zadných sedadlách a bola som prikrytá dekou. Posadila som sa a natiahla sa tak, ako som to robila v posteli až na to, že tu som sa musela z miestom uskromniť.
„Musím si zavolať. Musia po mňa prísť.” Spanikárila som a on sa chutne usmial.
Podal mi svoj mobil a ja som volala ako prvej Bárbi. Musela po mňa prísť a odviesť ma na loď. Našťastie bolo sedem hodín ráno. Bárbi po mňa prišla a odviezla ma ku sebe.
„Včera si bola skvelá. Bolo to bombové.”
„Ja viem. Lenže keď si dobre spomínam, tak si odišla s chalanom, ktorý ťa kúpil. Aký bol?”
Bárbi si z toho, že bolo sedem hodín ráno, nič nerobila. Šoférovala vo svojom sexi pyžame a na nohách mala biele zajačikovské papučky.
„Bol skvelý. Naozaj. Bola s ním sranda.”
Našťastie sa nepýtala na meno, ale na povahu a charakter. Neboll mi práve do reči. Cítila som alkohol a marihuanu.
„Prišla som po teba posledný raz. Nabudúce volaj Peytona a nie mňa.”
„Fajn. Lenže iné číslo ma nenapadlo.”
„Prečo nemáš pri sebe svoj mobil?”
„Pretože by mi vyvolával otec. A navyše je vybitý.”
Zaparkovala pred domom a ja som vošla dnu. Mala som pocit, že sa tam nič nezmenilo.
„Pokojne sa osprchuj. Máš šťastie, že tu máš náhradné oblečenie pre každý prípad.”
Do kúpelne som však nešla. I keď bolo niečo pred ôsmou, pre mňa bola hlboká noc. Nebola som schopná sa postaviť pod prúd studenej vody. Bola som schopná sa prezliecť do červených bikín a obliekla som si roztrhané kraťasy. Na oči som si nasadila pilotky a lahla si do postele. Skôr som na ňu padla a dlhú chvíľu ležala ako zabitá.
…
„April, poslednýkrát ťa upozorňujem, že pôjdem bez teba.” Opakovala už po tretíkrát.
Postavila som sa a poriadne sa nadýchla.
„Som pripravená. Som v pohode.” Usmiala som sa a vyšla von z jej izby.
Bolo niečo pred dvanástou, keď sme nastupovali do jej auta. Celú cestu sme mlčali. Bárbi sa ma na nič viac nepýtala a mne to úplne vyhovovalo. Nepotrebovala som byť na výsluchu. Vystúpili sme na prístave. Bárbi zo sebou niesla veľkú tašku, v ktorej mala zrejme niečo na uvoľnenie. Ja som pri nej poskakovala a potom som dobehla pred bielu jachtu, kde stála skupinka vysmiatych ľudí.
„Meškáte.”
„Je to moja vina. Zaspala som.”
Povedala som dívajúc sa na oceán. Nechcela som sa na nikoho z nich pozrieť. Nemohla som.
„Tak teda aj môžeme ísť. Sme všetci.” Oznámila Bárbi.
Postupne sme sa pobrali na jachtu. Peyton nám pomáhal prestupovať na ňu, pretože z móla tam bolo asi voľných päť centimetrov oceána. Vďačne som sa na neho usmiala a napravila si pilotky. Vedela som, že pilotky sú mojou jedinou záchranou, pretože moje oči boli opuchnuté a červené. Marcus si dal na hlavu čiapku kapitána a postavil sa za kormidlo. Boli sme všetci čo znamenalo, že môžeme vyraziť na dobrodružstvo.
