„Kde si bola? Mali sme o teba strach. Prečo si sa neozvala? A prečo si sa nedostala na zápas? Prečo máš na členku obklad? A čo tie barle?” Bolo to priveľa otázok aj na Weida.
Stála som pri skrinke a bola doslovne nimi obkľúčená. Našťastie sa skončilo vyučovanie a ja som mohla niekam vypadnúť.
„Bola som v New Yorku za Kate. Je v nemocnici, pretože má rakovinu.” Keď som im to povedala, bolo mi trocha lepšie.
Všetci sa na mňa dívali a ja som sa cítila hrozne. Musela som niečo povedať, ale nevedela som čo.
„Mohla by som u niekoho prespať? Teda, možno viac než len prespať. S otcom to nie je práve najlepšie a nemám chuť s ním zdieľať jednu strechu či jeden vzduch.” Tvárili sa smutne. Podľa ich pohľadov som tipovala, že ma ľutovali. Lenže to bolo to posledné po čom som túžila. „Nezjem toho veľa a som spoločenský typ.” Troška som sa zasmiala a potom sa mi po líci skotúľala slza.
„Poď pokojne ku mne. Urobíme si pyžamovú párty a na chvíľu vypneme.” Povedala Bárbi.
„Dobre, ďakujem. Nebudem dlho.” Povedala som a mierila na parkovisko.
„Večer ste všetci pozvaný. Urobíme si pyžamovú párty a urobíme pukance a pozrieme dobrý film.” Usmievala sa a ďalej sme pokračovali až kým sme nezastali pred jej autom.
Všetci ma vyobjímali akoby som mala večer umrieť.
„Mohli by sme zájsť ešte ku nám? Vezmem si zopár vecí. Ráno som zaspala.” Musela som zaklamať. Nemohla som jej povedať, že som sa vyspala s Peytonom napriek tomu, že som zasnúbená. Okrem toho som sa celý deň vyhýbala Mikovi. Nemala som oči a srdce sa na neho pozrieť.
Išli sme teda len my dve mlčky ku nám. Bárbi išla so mnou. Vzala som si cestovnú tašku a hádzala do nej zopár vecí.
„Tú mikinu poznám. Nie je Peytonova?” Vzala ju do rúk a pátrala po majiteľovi. „Bol tu včera?”
„Nie.” Povedala som ako absurdnú vec a ďalej pokračovala. „Dal mi ju na lodi a zabudla som mu ju vrátiť.” Bolo to spoľahlivé, pretože som zabúdala pomerne často.
„Posaď sa a ja ti niečo zbalím. Nenamáhaj si nohu.”
Poslúchla som. Komu by sa nepáčilo dívať sa na druhého pri práci. Vybrala som si z vrecka fľaštičku s tabletkami a jednu prehltla.
„Kam ideš.” Zbadala som otca.
Boli sme už takmer pri dverách a on stál na schodisku.
„Idem do auta.” Vyhlásila Bárbi a aj tak urobila.
„Idem preč od človeka, ktorý mi klame.” Z tochto rozhovoru som mala strach, ale bola som odhodlaná.
„Mala by si mi byť vďačná, že som z teba vychoval osobu akou si. Máš všetko čo len chceš a chceš odísť? Moja zlatá si na omyle, pretože ak si zabudla tak si pod zákonom.”
„Spýtam sa ťa jednu vec, ale neklam mi. Prečo Kate stále odchádzala?”
Ako malá som sa vždy dočkala odpovede, veď som ti hovoril.
Ale on nikdy nehovoril.
„Veď vieš. Bola na drogách a stále len pila a pila až vôbec nevedela kto sme a kto je ona. Ok..”
„Zasa mi klameš! Včera som bola v nemocnici až v New Yorku. Napísala mi totiž list a čuduj sa svetu, niekto mi ukrýval celý čas ostatné listy! Ktorý sviniar by bol toho schopný než samotný dokonalý Starson!” Hnevala som sa.
