Anjeli z nemocnice

Šokujúca správa

     „Katka,“ oslovila ma ráno sestrička Lucka, keď mi prišla zmerať teplotu.
     „Áno?“
     „Budeš mať oddnes nového spolubývajúceho.“
     „Čože?“ opýtala som sa šokovane.

     O izbu, v ktorej som už dlhé roky ubytovaná sama, sa nehodlám s nikým deliť. Sama (no dobre, s pomocou Lucky a Jula -  mojich „opatrovateľov“) som si izbu pekne zariadila, aby som sa v nej cítila ako doma. Mám tam vlastnú kúpeľňu s WC, telku, domáce kino, obrovskú rozťahovaciu sedačku aj konferenčný a nočný stolík, veľa kníh... Skrátka všetko, je to taký menší jednoizbový byt. Môj vlastný vesmír, vlastná bublina. A pritom je to len jedna z nemocničných izieb.

     „Vravela som primárovi, že z toho nebudeš práve nadšená, ale musíš sa prispôsobiť. Chlapčenská časť detského oddelenia je plná a nemôžeme dať šesťročného chlapca k rovnako starým dievčatám. To by nedopadlo dobre. A rodičia ho nechcú dať do inej nemocnice.“
    „A keď ho dáte ku mne, skoro osemnásťročnej dievčine, to už dobre dopadne? Budem považovaná za nejakú pedofilku, keď sa to dozvedia nejaké nežiaduce osoby! A mňa už môžu strčiť do basy na tak dlho, koľko si pedofil zaslúži, pretože už od štrnástich som trestnoprávne zodpovedná. Lucia, ja nechcem ísť do väzenia! Ich mundúr mi nepristane.“

     Lucia sa na mne začala smiať a ja som mala sto chutí jej ten teplomer strčiť do nosa.
     „Kováčová, nesmej sa!“ zavrčala som.
     „Neboj sa, nebude to nadlho. Maximálne do Vianoc.“
     „Paráda, ešte je len začiatok novembra,“ pretočila som očami. Nejaký malý fagan mi tu bude mesiac robiť nervy.
     „Veď vieš, že kedykoľvek potom môžeš prísť za mnou na sesterskú na čaj. Nemusíš tu s malým byť stále, ani naňho nemusíš dávať pozor. To je práca sestričiek, nie tvoja.“
     „No dobre teda,“ rezignovala som. „Kedy ho majú priviesť?“
     „Niekedy poobede, v čase, keď ty budeš na všetkých tých vyšetreniach.“
     „Och, zabudla som na to, že dnes znova pochodím celý špitál.“
     „To bude dobré, ty to zvládneš.“
     „Keď myslíš... Prídeš po mňa ty alebo Julo? Alebo to mám obehať sama? Už viem, kde čo je, za tie roky som tam bola toľkokrát, že viem, čo a ako.“
     „Príde po teba Julo, sama tam ísť nemôžeš aj keď už všetko vieš.“
     „Ok.“
     „Zatiaľ si ešte ľahni, potom ťa prídem zobudiť.“
     „Dobre, ďakujem,“ odpovedala som Lucke a znova si ľahla a tvrdo zaspala.

     O pol dvanástej ma prišla Lucia zobudiť a priniesla mi rovno aj obed.
     „Keď to doješ, tak sa choď osprchovať a nachystať, a keď budeš pripravená, príď do sesterskej izby, Július tam bude čakať. Teraz dobrú chuť.“
     „Ďakujem,“ odpovedala som a pustila sa do jedenia. Dnes to bola moja obľúbená štipľavá kuracia cigánska s kašou. Milujem to jedlo (aj keď by som ho jesť nemala, no to som si s ošetrujúcim lekárom aj sestričkami vydiskutovala - dovolili mi jesť všetko, čo mám rada, aj keď v menších porciách, ale stále je to lepšie než nič).

     Po necelej hodine som sa osprchovaná a upravená dostavila do sesterskej izby, odkiaľ ma Julo na vozíčku odviedol na prvé vyšetrenie.

     „Julo, ale veď ja viem chodiť, nemusíš ma voziť na vozíčku,“ povedala som mu po ceste.
     „Ale hej, musím, nezvláda by si to.“
     „Zvládla.“
     „Nie.“
     „Ale áno!“ odpovedala som oduto, tvrdohlavo, aj keď som dobre vedela, že by som chôdzu nezvládla. Julo bol však natoľko chytrý, že sa so mnou nehádal. Vedel, že viem, že má pravdu.

     Och, ako veľmi som si želala, aby ju nemal. Aby som bola ako ostatné dievčatá. Bezstarostná, užívajúca si život naplno... No nie som taká a zrejme asi nikdy viac ani nebudem.