Anjeli z nemocnice

Nový spolubývajúci

     Z vyšetrení som sa vrátila krátko pred štvrtou hodinou. Zašla som ešte za Luciou na sesterskú, keďže do pol piatej boli povolené návštevné hodiny, a teda ten malý drobec mohol mať ešte návštevu, čiže som ich nechcela rušiť.

     „Konečne som si spomenula na tú jednu dôležitú vec, ktorú som chcela urobiť už skôr,“ usmiala sa na mňa Lucia a podala mi bielu obálku so zlatým orámovaním a trblietkami.
     „Čo to je?“ opýtala som sa jej podozrievavo. Bolo na nej napísané moje meno a bolo to nanajvýš divné. Nikdy som žiaden list nedostala. No zvedavosť ma napokon premohla a tú obálku som otvorila.
     „Pozvánka na svadbu?“ vyhŕkla som milo prekvapená.
     „Áno,“ vyhŕkli Lucke slzy šťastia. Konečne sa dočkala svojho vytúženého a vysnívaného dňa D.
     „Gratulujem, budúca pani Petrovičová. Dúfam, že sa vám všetko podarí a ten deň bude najdokonalejší vo vašich životoch.“
     „Dúfam, že ti tvoj zdravotný stav dovolí zúčastniť sa. Chcem tam mať svoju vlastnú-nevlastnú dcéru.“
     „Neboj, prídem tam, aj keby som umierala. Tvoj veľký deň si nemôžem nechať ujsť. Navyše musím vynadať váženému Otovi Petrovičovi za to, že mu to tak dlho trvalo, tá žiadosť o ruku. Veď už máte dve veľké deti!“
     „No dobre teda,“ zasmiala sa Lucka a silno ma objala. „Dávaj si ale na seba pozor, nech si v ten deň stopercentne fit.“
     „A nie je to tak trochu aj tvoja robota?“ začala som sa smiať.
     „Hahaha, aká vtipná!“ zvolala Lucka, no aj ona sa začala smiať.
     „Idem si ľahnúť, Luci, tak zatiaľ sa maj.“
      „Dobre, choď, potom ťa zobudím.“

     Odišla som do svojej izby. Vlastne... TÚ IZBU SOM ANI NESPOZNÁVALA!!! Všetko bolo inak popresúvané a usporiadané, aby sa tam vošla ešte jedna posteľ. Sedačka bola preč.
     Oproti mojej obrovskej drevenej posteli sa nacházdala menšia kovová, taká typická pre nemocnice. Na nej ležalo malé telíčko asi šesťročného chlapčeka. Ten drobec s blonďavými kučeravými vláskami na mňa upieral svoje krásne modré očká.

     Prehltla som všetky nadávky a sprosté slová, ktoré sa mi drali na jazyk, a vkročila som do SVOJEJ izby (ktorá už, nanešťastie, nebola len moja).

     „Ahoj, som Katka,“ predstavila som sa, keď som vošla do izby a usmiala sa na to malé, blonďaté, modrooké dieťa.
     „Ahoj, ja sa volám Timko Palkovič.“

     A týmto sa začal náš veselý rozhovor, ktorý bol prerušený príchodom Lucie a Júliusa, ktorí nám priniesli večeru.
     Július hneď odišiel, Lucia ešte chvíľu zostala a na všetko sa vypytovala, až mi to liezlo na nervy. Ubezpečila som ju teda, že všetko bude v naprostom poriadku, nemá sa čoho báť. Nechystám sa Tima predsa vyhodiť z okna ani zabiť, či čokoľvek iné. Prikývla, na oboch sa usmiala a po dlhom dni odišla domov.

     S Timkom som sa rozprávala snáď o všetkom, na všetko sa ma vypytoval.
     Okrem toho aj na môj zdravotný stav a rodinu. Na to som mu však odpovede nedala, nerada o tom hovorím.

      „To ti poviem niekedy neskôr, dobre?“ odbila som ho. „Až sa lepšie spoznáme. Toto nemôžem povedať len tak hocikomu,“ žmurkla som naňho.
     „Aha, tak dobre,“ usmial sa na mňa a ja som vo svojom vnútri bola neskutočne šťastná, že sa nenahneval, nerozplakal a neurazil, ako to majú také deti vo zvyku.
     Okolo pol deviatej som sa išla osprchovať a pomohla som aj malému (síce sa predo mnou hanbil, ale povedala som mu, že budem mať stále zatvorené oči a nikomu o tomto nepovieme).
     O štvrť na desať sme obaja ležali v posteliach, ponorení hlboko v ríši snov.

     Predtým, než som zaspala, som si pomyslela, že mať takéhoto spolubývajúceho nebude až taká hrôza. Môže to byť náhodou aj celkom fajn a príjemná zmena.