Anjeli z nemocnice

Prvý bozk a explózia citov

     „Páči sa mi to tvoje upokojovanie,“ povedal Robo. Ešte stále som ho hladila po chrbte, kreslila mu tam rôzne obrazce.
     „Cítiš sa lepšie?“ spýtala som sa starostlivo.
     „Áno, ďakujem,“ znova ma objal. „Je aj tebe lepšie?“ kúsok sa odo mňa odtiahol.
     „Áno,“ usmiala som sa naňho.
Robo sa mi prenikavo zahľadel do očí, až som mala pocit, že mi vidí až do žalúdka, a z tej krásnej modrej pasce už nebolo úniku. Jeho nádherné nezábudkové oči ma doslova hypnotizovali.
     „Čo na mňa tak pozeráš?“ uškrnul sa.
     „Na pekné veci sa rada pozerám,“ odpovedala som mu tiež s úškrnom. „Navyše si sa tak na mňa zahľadel prvý ty.“
     „Myslíš to vážne?“
     „Smrteľne.“
     „Páčim sa ti?“
     „Áno,“ mierne som sa začervenala. Takto na rovinu som mu to predtým nepovedala. Len prostredníctvom rôznych náznakov, tak, ako to ženy robia. Samozrejme, že chlapi to nevidia... Prečo teda tá námaha?
     „Celou vetou!“
     „Áno, Robo, páčiš sa mi. Spokojný?“
     „Veľmi. Aj ty sa mi páčiš, Katka.“

     A zrazu sa stalo niečo, po čom som síce túžila, ale nečakala som, že by sa to niekedy vôbec stalo. Možno tak v mojich najdivokejších snoch.
     Robo Palkovič sa ku mne mierne naklonil a potom ma pobozkal. Mňa, Katku Dulanskú, ktorá nikdy nič podobné nezažila a myslela si, že ani nezažije. Zrejme to malo byť niečo ako odškodné za všetko, čo sa mi stalo, poprípade za moju skorú smrť.

     A ten bozk... Bolo to ako Veľký tresk, obrovská explózia citov a emócií. Žiadne motýle v bruchu, ako to býva. Toto bolo niečo diametrálne odlišné, niečo, čo asi nikto nikdy predtým s nikým nezažil.

     Bozky som sa mu snažila oplácať, aj keď... Hm, asi mi to dobre nešlo. Veď od dvanástich som zavretá v nemocnici, dokonalého chalana som videla maximálne v telke alebo rôznych iných médiách a o bozkávaní, respektíve vymieňaní slín som nemala ani šajnu.

     „Č-čo si to urobil?“ spýtala som sa, keď sa odtiahol.
     „Dovolil som si pobozkať najkrajšie dievča v mojom živote, Timkovho strážneho anjela a dúfam, že časom aj môjho anjela. Stačí ako vysvetlenie?“ opýtal sa frajersky. Och, musel to takto pokaziť??? Veď to, čo hovoril o anjeloch, bolo také milé a pekné.
     „Stačí. Len by som ešte rada vedela, že prečo.“
     „Už som to nemohol vydržať, nemohol som ďalej odolávať a potláčať svoju zaľúbenosť... Skrátka a jasne: zamiloval som sa do teba a chcem ti dopriať z mojej strany všetko, čo ti dopriate nebolo. Napríklad bozky od muža, ktorý si ťa veľmi váži a miluje ťa nadovšetko.“
     „Och, Robo,“ povedala som so slzami v očiach, nič krajšie som predtým nepočula, a hodila sa mu znova okolo krku.
     „Milujem ťa, Katka a som veľmi rád a šťastný, že som ťa mohol spoznať a že si zrovna ty Timkova dobrá víla, a ďakujem ti za to, že si.“
     „Merci,“ žmurkla som naňho.
     „Čo?“
     „Merci, za to, že si.“
     „Aha,“ zasmial sa a ja spolu s ním.

     Cítila som sa ako v siedmom nebi a po svojom boku som mala toho najdokonalejšieho a najkrajšieho strážneho anjela v zácviku.
     Na malú chvíľu som zabudla na všetky starosti tohto sveta, na môj stav i Timkovu operáciu. Prvýkrát v živote mi bolo úplne fantasticky, cítila som sa tak, ako nikdy predtým.