Anjeli z nemocnice

Plán prvého rande

     Presne o hodinu som bola hotová. Za tú hodinu som sa stihla osprchovať, obliecť, učesať sa a nalíčiť.

     „Vyzeráš prenádherne,“ žiarivo sa na mňa usmial Robo, keď som sa na chodbe obúvala do vysokých hnedých čižiem na podpätku, a pomohol mi obliecť si hnedý zimný kabát.
     „Ďakujem, aj tebe to veľmi sekne. Vyzeráš v tomto ešte príťažlivejšie než obyčajne,“ žmurkla som naňho. Mal na sebe modré rifle, v nich zapravenú bielu košeľu, na vrchu sako. Na to si obliekol tmavomodrý zimný kabát a obul si zimné topánky.
     „Och, ďakujem,“ zasmial sa a pritiahol si ma k sebe. Zahľadel sa mi hlboko do očí a naklonil sa ku mne, aby ma mohol pobozkať.
     Keď už bol blízko pri mojich perách, odtiahol sa. „Nehcem ti predsa pokaziť tvoj bezchybný mejkap. Na to máme ešte času dosť.“ Štuchla som ho do hrude a zasmiala sa na tom.
     „Ideme?“ spýtala som sa ho, keď sme už obaja boli stopercentne pripravení.
     „Poďme,“ povedal, vzal kľúče od domu, pozhasínal a zamkol.
     „Pôjdeme pešo a urobíme si aj takú romantickú prechádzku,“ podal mi ruku a ja som ju s radosťou prijala.
     Moje prvé rande sa začínalo úžasne.

     „Takže, aký máš plán na dnešný večer?“ spýtala som sa Roba po chvíli.
     „Pôjdeme do kina na tú novú komédiu, ktorú si želáš tak veľmi vidieť, potom pôjdeme na romantickú večeru do jedného podniku, kde pracuje kamarátka mojej mamy. Keď sa podarí, tak po večeri sa zvezieme kočom po námestí a potom pôjdeme domov.“
     „Robo, to znie úžasne, ďakujem,“ úprimne a široko som sa naňho usmiala a pevnejšie mu stisla ruku.

     Možno by ste toto klišé, takýto plán prvého rande, našli v každom druhom románe, no zakaždým je to rande jedinečné. Nech už je tá jedinečnosť spôsobená osobou po vašom boku alebo nepredvídateľnými udalosťami.

     „Pomaly sa blížime ku kinu,“ zašepkal mi Robo do ucha a mne po tele prebehli zimomriavky.
Takto naňho reagujem skoro zakaždým, aj keď mi nič do ucha nešepká, len sa ma dotýka.
     „Taká otázočka,“ zastavil ma pár metrov od kina.
     „No daj,“ nadvihla som naňho obočie a čakala, čo z neho vypadne.
     „Chceš klišé rande alebo niečo normálne?“ Zasmiala som sa, takúto otázku som rozhodne nečakala. A úprimne, čakala som snáď hocičo.
     „Vieš čo?“ potmehúdsky som sa naňho usmiala. „Skús to skombinovať a pridať aj niečo svoje. Uvidíš, že tak vytvoríš ten najkrajší zážitok v mojom živote a ja budem na svoje prvé rande navždy s radosťou spomínať.“
     „Tak teda dobre,“ pobozkal ma a odviedol ma do kina.
     Vo vstupnej hale som čakala, než kúpi lístky a potom sme si obaja išli sadnúť do sály. Sadli sme si úplne hore a dostredu, podľa mňa na najlepšie miesta v celej veľkej sále.
     Pred začiatkom filmu ešte Robo skočil kúpiť nejaké veľké pukance (tým pádom si večeru asi odpustíme) a vrátil sa presne na čas. Komédia práve začínala.