Anjeli z nemocnice

Spolu všetko zvládneme

     Zobudila som sa až ráno v nemocnici, v mojej izbe, ktorú som pred pár mesiacmi konečne opustila. Zrejme som jej po tých šiestich rokoch chýbala a pýtala si ma naspäť.

     „Dobré ránko. Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma Lucia, ktorá sedela na stoličke pri mojej posteli a pozorovala ma.
     „Dobré ráno. Cítim sa dobre, len ma trochu pobolieva hlava, to je všetko. Asi to bude len nejaká migréna.“
     „Dúfajme,“ povedala. „Prichystaj sa, o pol hodinku po teba prídem a pôjdeme spolu na vyšetrenie, dobre? Pôjdeme k doktorovi Radúzkovi. Ten ťa rád uvidí,“ zasmiala sa Lucka a ja s ňou.
     „Dobre. Mimochodom, Robo vie, že som tu?“
     „Nevie, ale zavolám mu, ak chceš. Ale zatiaľ sa chystaj.“
     „Dobre. Zavolaj mu, prosím.“
Lucka na mňa žmurkla a odišla.
     Ja som sa vyhrabala z postele a namierila si to do súkromnej kúpeľne.

     Dala som si teplú sprchu, potom som sa jemne nalíčila (tak jemne, aby som nevyzerala ako zombie), potom som sa obliekla a učesala. Práve v tej chvíli vošla do izby Lucia.
     „Pripravená?“
     „Áno, môžeme ísť,“ odpovedala som jej. „Volala si s Robom?“
     „Áno, ale teraz je v práci, takže nemôže prísť.“
     Posmutnela som. Chcela som ho mať teraz pri sebe, aby mi povedal, že všetko bude dobré.
     „Neboj sa, príde hneď, ako bude môcť. Povedala som mu, kde ťa nájde a on odvetil, že bude tam. Možno, keď sa vrátiš z vyšetrení, bude čakať v tvojej izbe.“
     „Tak teda dobre,“ usmiala som sa na Luciu. Vždy vedela, ako ma potešiť.

     O pár minút sme boli v ordinácii doktora Radúzka. Naozaj sa veľmi potešil, keď ma uvidel. Bol to jeden z mojich ošetrujúcich lekárov, môj najobľúbenejší. Veľmi mi pripomínal môjho nebohého dedka, správal sa ku mne ako k svojej vnučke, a preto sa stal mojím dedom číslo tri. Ja som sa zasa stala súčasťou jeho rodiny, jeho nevlastnou vnučkou.

     „No, nie je to nič vážne, Katuška,“ usmial sa na mňa Radúzek po vyšetrení. „Máš, našťastie, len obyčajnú angínu, ale aj tak si ťa tu necháme na pozorovanie, dokiaľ sa nevyliečiš. Tvoje nové srdiečko by mohlo začať štrajkovať a my to chceme a musíme mať pod kontrolou.“
     „Och, no dobre teda. Ďakujem,“ usmiala som sa na deda. Potom sme sa spolu rozlúčili a s Luciou sme odišli naspäť do mojej izby.

     „Možno tam na teba čaká Robo,“ povedala, keď sme zastavili pár krokov od mojej izby. „Nebudem vás teda rušiť. Keby niečo, tak zazvoň.“
     „Dobre, ďakujem ti, Luci. Za všetko.“
     „Nemás za čo. Teraz už choď. A povedz Robovi, ak tam je, aby sa za mnou zastavil na sesterskej. Budem ho tam čakať.“
     „Ok.“

     Keď som vošla do izby, Robo sedel na mojej posteli. Hneď, ako ma zbadal, vystrelil ku mne ako šíp.
     „Miláčik,“ objal ma tak, až som skoro nemohla dýchať. „Ako ti je? Si v poriadku? Čo ti je?“
     „Áno, som v poriadku. Mám len angínu, nič vážne.“
     „Och, ako veľmi som sa o teba bál, láska. Ponáhľal som sa z roboty, aby som bol čo najskôr u teba.“
     „Ty si zlatý,“ usmiala som sa naňho a pohladila ho po líci. „Ale už sme spolu. A spolu všetko zvládneme. Moje aj tvoje problémy a všetky nástrahy.“
     „Milujem ťa, Katka.“
     „Aj ja teba Robko. A neboj sa, všetko dobre dopadne. Zvládneme to.“