Anjeli z nemocnice

To nie je hádka, len trochu ostrejšia výmena názorov

     Ráno som sa zobudila príliš skoro a veľmi unavená. Len čo som otvorila oči, spomenula som si na to, čo sa stalo v noci a do očí sa mi zase tlačili slané slzy.
    
     Chcela som zostať navždy zahrabaná v posteli, no hlad ma vytiahol z vyhriateho pelechu.
     V kuchyni už bol Róbert a zrejme si (alebo nám) chystal raňajky.
     „Dobré ránko, Katka. Ako si vyspinkala?“
     „Zle,“ odvrkla som mu, ani som sa naňho nepozrela.
     „Kvôli mne a tej včerajšej scéne?“
     „Aj.“
     „Kati, dovoľ mi vysvetliť ti to!“
     „Načo? Vráť sa k nej, máte spolu dieťa a ty ju nemôžeš nechať samu a opustenú len s tým bábom.“
     „Neľúbim ju a ona ma tiež neľúbi. Nechceme sa k sebe vrátiť!“
     „Ale veď máte spolu dieťa! Skúste to nejako prekúsnuť a aspoň na rok sa k sebe vrátiť!“ zvolala som hystericky. Dobre, možno až príliš, ale nevadí. Ak to Robovi pomôže, aby sa uvedomil, budem naňho stále vrieskať a plesknem mu pokojne aj panvicou po hlave.
     „Navyše sa hnusím sama sebe, že si ju so mnou podvádzal a ešte stále ju podvádzaš, lebo si ma nechal bývať u seba.“
     „Nemáš dôvod hnusiť sa samej sebe. S Karin som sa rozišiel pred pol rokom a v zlom, takže som nemal ani len tušenie, že je vôbec tehotná!“ kričal po mne Robo. V jeho hlase bolo počuť náznak hnevu, zúfalstva, ale aj smútku.
„A nechal som ťa bývať u seba preto, lebo mi na tebe záleží a milujem ťa, a chcem aby si tu už navždy bola so mnou, pretože bez teba môj život už viac nemá zmysel!“
     „Sama sebe sa hnusím odjakživa, no teraz ešte viac, aj keď si ju nepodvádzal!“ to už som kričala aj ja a po tvári sa mi tiež spustili slzy smútku, hnevu, zúfalstva a frustrácie.
     Susedia museli mať parádnu šou. Vrieskali sme po sebe tak, že nás muselo byť počuť minimálne na východe krajiny.
     „Robo, ja nechcem, aby si bol s ňou za zle, navyše teraz. A nemôžem dopustiť, aby si bol radšej so mnou než s ňou. Tiež ťa veľmi milujem a ty to dobre vieš! Nechcem však byť dôvod, pre ktorý Karin a tvoje bábätko zostanú samy.“
     „Ty ma chceš opustiť?“ opýtal sa Robo ublížene.
     „Nie. Dávam ti len čas a priestor na usporiadanie priorít, vyrovnanie sa so situáciou a nájdenia nejakého adekvátneho riešenia, aby vlk bol sýty aj ovca celá.“
     Robo sa pohol smerom ku mne, ja som o krok inštinktívne cúvla.
     „Katka,“ zašepkal zranene a ja som začala krútiť hlavou.
     „Nie, Robo, nerob to pre oboch ešte ťažšie. Tiež sa z tejto nečakanej zápletky v nášom príbehu potrebujem trochu spamätať.“
     „Kam pôjdeš?“
     „K Lucii, možno k Julovi.“
     „M-môžem ťa aspoň chodiť navštevovať?“
     „Pokojne. Je však otázne, či ťa za mnou pustia.“
     „Smiem ťa zaviesť k Lucii?“ zotrel si z líc slzy a ubolene sa na mňa zahľadel.
     „Smieš.“