Anjeli z nemocnice

Človeče zbližuje

     „Zahráš si človeče, Robo?“ opýtal sa brata Timko.
     „Ak si s nami zahrá aj Katka, tak hej. Zahráš si s nami?“ usmial sa na mňa Robo. Prečo sa na mňa stále usmieva?
     „Rada.“ Jeho úsmevu sa nedalo odolať. Ak by vám povedal skočte z okna, urobili by ste to. Ak by chcel, aby ste mu kúpili kilo pomarančov, aj to by ste bez reptania urobili.

     „Výborne, mám čierne figúrky,“ povedal Robo smerom k Timkovi.
     „Tie máva vždy Katka,“ odporoval Timko bratovi.
     „To nevadí,“ zasiahla som, „pokojne môžem mať žlté, mne to naozaj nevadí.“
     „Dobre teda,“ usmial sa Timo a figúrky postavil do zásobníkov.

     Začali sme hrať od najmladšieho po najstaršieho. Popritom sme počúvali aj pesničky, pospevovali si a rozprávali sa o všetkom aj o ničom.
     „Koľko máš rokov, Katka?“ spýtal sa ma Robo a vyhodil Timkovi figúrku.
     „Robo!“ nahneval sa Timko a na oplátku vyhodil figúrku nemu.
     „Hej! Takto pred domčekom?“ zvolal Robo a začal Timka štekliť. Ja som sa na nich začala smiať.
     Robo niečo pošepkal Timkovi, ten sa zasmial a zrazu sa obaja vrhli na mňa a začali ma štekliť.
     „Dosť!“ metala som sa. Odjakživa som bola veľmi šteklivá.
     „Čo za to?“ spýtali sa tí dvaja súčasne a ja som na nich škaredo zazrela.
     „Čokoľvek.“
     „Naozaj?“ Robo zdvihol obočie, čo ho urobilo snáď ešte viac neodolateľným.
     „Áno.“
     „Dnes chcem spať na tvojej posteli,“ uškrnul sa Timo a ja som naňho zostala zarazene civieť pohľadom typu To fakt?!
     „Tak fajn, ale najprv musím vyskúšať, či sa vôbec naskladám do tvojej postele.“
     „Ak nie, môžete spať spolu, ale upozorňujem ťa, že Timo rád kope,“ zasmial sa Robo.
     „To už nejako poriešime,“ riekla som. „A ty čo chceš za to, aby si ma prestal štekliť?“
     „Musím porozmýšľať, neskôr ti poviem,“ uškrnul sa Robo a ja som naňho nepekne zagánila.
     „No tak fajn. Ideme dohrať to človeče?“ spýtala som sa ich a oni prikývli.
     Bola to veľmi napínavá hra, v ktorej a mi nakoniec podarilo zvíťaziť.
     „Gratulujem, Katka, ale zajtra chcem odplatu,“ povedal Timko a ja som sa naňho usmiala a súhlasila.
     „Ale musíte počkať na mňa, aj ja chcem odplatu,“ zvolal Robo.
     „Dobre, Robko,“ objal ho brat.
     „Mimochodom, Katka, ešte si mi neodpovedala na otázku, koľko máš rokov.“
     „Nie je taktné pýtať sa dámy na vek, Róbert.“
     „Prepáčte, že sa pýtam, vaša výsosť,“ zarazil sa Róbert. Timo sa na tejto scéne smial, potom som sa pridala ja a nakoniec aj Robo.
     „Je vám odpustené, princ. A v decembri budem mať osemnásť.“
     „Nemala by si ležať v inej časti nemocnice?“
     „Nechcem sa o tom baviť,“ obrátila som sa mu chrbtom. Do očí sa mi tlačili slzy, aj keď som nechápala prečo.
     „Prepáč, nechcel som sa ťa nejako dotknúť,“ pohladil ma po chrbte a mňa to nejako zvláštne upokojovalo. Bolo to divné.
     „Ja... Možno ti o tom niekedy poviem. O svojej chorobe, prečo a aj ako dlho som tu,“ vyslovila som niečo, čo som v budúcnosti mohla ľutovať, no teraz mi to bolo jedno.
     „Dobre,“ pohladil ma po líci a ja som sa zachvela. Čo mi to len robí???

     Ešte chvíľu sme sa rozprávali, potom už musel Robo odísť domov, blížil sa koniec návštevných hodín.
     „Ja mám dvadsaťsedem,“ povedal pri odchode. ČOŽE???
     „Majte sa krásne, zajtra sa vidíme.“