Jeden malý drobec ich dal nevedomky dokopy. Vtedy sa pre ňu stal jej ďalším strážnym anjelom.
Ďalší malý drobec preveril ich vzťah. Vtedy sa ona stala jeho anjelom.
Tretí, trošku väčší drobec, upevnil ich vzťah. Vtedy sa stali obaja strážnymi anjelm...
Na druhý deň sme ja aj Timo vstávali dosť neskoro, nejak okolo desiatej.
„Ako si sa vyspinkal?“ opýtala som sa malého. „Lepšie než som čakal,“ vyhŕkol pohotovo a ja som sa nad tým musela zasmiať. „Tak to je fajn,“ povedala som a odišla si urobiť rannú hygienu.
„Katka, zahráš si so mnou nejakú hru, prosím?“ opýtal sa ma potom malý Timko. „Samozrejme! Akú?“ spýtala som sa celá natešená ako malé dieťa, nie pomaly dospelá osoba. Konečne sa mám s kým hrať (nie je to myslené infantilne, ani za tým nehľadajte žiaden dvojzmysel!!!). Ide o to, že v nemocnici som skoro odmala a nikto sa so mnou nehral, lebo nikto nemal čas. A hrať sa sama, to je o ničom. „Napríklad človeče nehnevaj sa?“ opýtal sa. „Áno!“ potešila som sa. Tú hru som nehrala už pekne dlho. Patrične som sa pri tom teda aj zabavila. Tak dobre, ako už dlho nie.
Človeče sme hrali až doobeda. Raz vyhral Timo, inokedy ja, bolo nám fajn a skvelo sme sa bavili. Krátko poobede zobrali Timka na nejaké potrebné vyšetrenia. Ja som si zatiaľ dala menší maratón filmov (len dva), ktoré ešte preňho nie sú vhodné. Keď skončil ten druhý, zaspala som.
„Katka, dnes ma prídu navštíviť mamička s oteckom aj s bratom,“ zobudil ma Timo, keď sa vrátil naspäť na izbu. „To je super,“ usmiala som sa naňho. Keďže sa blížil čas návštevných hodín, odišla som sa rýchlo osprchovať a upraviť, nechcela som Timkových rodičov a brata vystrašiť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Si pekná,“ pochválil môj vzhľad Timko, keď som vyšla z kúpeľne. „Ďakujem.“ „Chystáš sa niekam? Alebo ťa už pustili domov?“
Domov. Čo to je? Kde to je? Ja mám svoj domov už asi päť, či šesť rokov v tejto nemocnici. No je to domov? Asi nie. A či sa niekam chystám? Nikdy som sa nikam nechystala, maximálne tak na nejaký výlet. Aj to už bolo dávno.
„Nie,“ odpovedala som po chvíli. „Idem sa len trošku prejsť, aby som nerušila, keď tu budeš mať návštevu.“
A práve keď som sa pripravovala na odchod, nejaká žena okolo tridsaťpäťky, možno staršia, prudko otvorila dvere izby, až mi nimi dala skoro po nose.
„Mami!“ zvolal Timko a už som bola v obraze, čo je to tornádo zač. Hneď po nej vošiel do izby aj otec, pán Palkovič. Obom som sa predstavila, podala si s nimi ruku a ponáhľala sa preč so slovami, že ich nechcem rušiť. Pri vychádzaní z dverí som si ani nevšimla, že do nich ešte niekto vchádza, takže som narazila do mohutnej hrude Timovho brata (ak to teda bol on).
Pozrela som sa naňho a ihneď ma zaujali jeho prenikavo modré oči, v ktorých som sa skoro utopila. A moje už aj tak choré srdce dostávalo ešte viac zabrať, lebo, priznajme si to, ten chlap bol vážne dokonalý.
Pristihla som sa, ako naňho civiem, div mi nejaká slina nevytiekla z úst. A on si to očividne užíval. Och, dúfam, že to nebude také namyslené, ako to vyzerá!!! Rýchlo som zamrmlala tiché pardon a zmizla z izby, nechávajúc tam moje veci napospas neznámym ľuďom. Bože, to bol trapas!!!
Zašla som na sesterskú, vyhľadať Luciu. Nebola tam, tak som sa rozhodla ju tam počkať. Musím jej povedať o Timkovom bratovi. Lebo mám taký pocit, že som sa prvýkrát zamilovala a musím sa o to s niekým podeliť. Najlepšie s Luckou, ktorá sa o mňa už od začiatku stará a dokonale mi nahrádza mamu.
