Anjeli z nemocnice

O mesiac neskôr

     Rada som spomínala na Luciinu svadbu. Bola to prvá svadba, na ktorej som bola. Zároveň som spomínala aj na krásnu oslavu. Bolo to pekné a milé.

     Takisto som spomínala aj na všetky zážitky z nemocnice. Samozrejme, že na tie príjemné.
     Dnes bol totiž deň môjho odchodu z nemocnice a mne to tu všetko bude chýbať. Možno aj tie otravné prístroje, na ktoré som bola napojená, ten nemocničný zápach a ruch. Skrátka všetko, veď som tam bývala skoro šesť rokov a na všetko som si zvykla, a prispôsobila sa tomu. Bol to môj domov.

     „Tak čo, si pripravená sa presťahovať do nového domu?“ opýtala sa ma Lucka.
     „Neviem, no teším sa. Konečne zasa zažijem niečo nové a nepoznané. Navyše sa veľmi teším na spoločné bývanie s Robkom. Možno je to skoro, aby sme spolu bývali, ale je mi to jedno.“
     „Dávaj si na seba pozor, Katka. A keby sa čokoľvek dialo, tak mi zavolaj a pamätaj, že u nás máš vždy dvere otvorené.“
     „Ďakujem ti za všetko, Luci. Veď v kontakte zostaneme už navždy. Nič nás nerozdelí.“
     „Presne tak. A už poď pomaly, tvoj princ ťa čaká na parkovisku.“

     Vzala som si niektoré kufre a tašky, ktoré mi Robo, Lucia aj Julo požičali, potom aj medveďa, Lucka zobrala ďalšie kufre a tašky a Julo ten zvyšok. Aj tak sa však jeden z nás bude musieť otočiť, aby doniesol to, čo zostalo.

     „Čaute,“ pozdravil nás Robo.
     „Ahoj,“ odzdravili sme mu naraz.
     „Nechám tie kufre a tašky tu, idem po zvyšné veci,“ povedal Július a už ho nebolo.
     Robo zatiaľ sklopil v aute zadné sedačky, čím sa zväčšil objem kufra a naskladal tam všetky kufre.
     „Nemal si náhodou iné auto predtým?“ spýtala som sa ho.
     „Mal a stále mám. Toto je otcovo auto, táto Caravella. Požičal som si ju, aby som tam naskladal všetky tvoje kufre a tašky, a možno sa tam dá aj ten medveď.“
     Medzitým sa vrátil Julo s ostatnými kuframi. „Toto sú posledné kufre a tašky. No a všetko som skontroloval, aj zásuvky, aj v kúpeľni, nikde si si nič nezabudla.“
     „Ďakujem, Julo.“
     „Musím už ísť späť, takže sa maj krásne, drž sa a nezabudni mi niekedy zavolať,“ silno ma objal a ja neho tiež. Do očí sa mi pomaly tlačili slzy smútku.
     „Neplač, veď sa nelúčime naveky,“ pošepkal mi a prepustil z jeho objatia.
     „Aj ja už musím ísť,“ povedala smutne Lucia a pevne ma objala. „Maj sa krásne a keby sa čokoľvek dialo, zavolaj mi.“
     „Samozrejme, Luci,“ vzlykla som.
     „No tak, neplač, všetko bude fajn. A navyše budeš bývať s tým najkrajším chlapom na zemi. Usmievaj sa a buď šťastná!“
     „Dobre, tak sa maj teda krásne a opatruj sa.“
     „Aj ty sa opatruj,“ naposledy ma objala Lucia a odišla. Objal ma aj Július a tiež sa vrátil späť do nemocnice.
     „Pripravená?“ zozadu ma objal Robko.
     „Áno,“ otočila som sa naňho a pevne ho objala. Odteraz budem po jeho boku každý deň a celú noc a bude nám nádherne.