Anjeli z nemocnice

Dôležitý krok

     „Je tu nádherne,“ povedala som raz večer Robovi, keď sme sa pri západe slnka prechádzali po pláži.
     „Áno, to naozaj je,“ usmial sa na mňa a privinul si ma bližšie k sebe. „A to, že sme tu spolu je ešte krajšie.“
     „Hej, je to dokonalé,“ natiahla som sa na špičky a pobozkala ho na líce.
     „Milujem ťa, Katka.“
     „Milujem ťa, Robo.“

     Prechádzali sme sa takto ešte asi hodinu. Keď sme sa však vracali naspäť k nášmu domčeku, Robo sa mi zdal každým krokom viac nervózny.
     „Láska, čo sa deje?“ nedalo mi nespýtať sa ho.
     „Nič,“ žiarivo sa na mňa usmial.
     „Ale no tak, vidím, že si nejaký nervózny. Nemôžeš mi povedať, čo ťa trápi?“
     „Môžem, ale až budeme v našom domčeku,“ pobozkal ma na vrch hlavy.
     „Veď už sme skoro tam.“
     „Skoro nie je už,“ zahlaholil a vysadil si ma na chrbát. Potom sa so mnou rozbehol smerom k domčeku.

     „O takých päť minút príď za mnou von, idem niečo prichystať.“
     Trochu ma táto Robova požiadavka zarazila, no prikývla som. On sa na mňa znova široko a upokojujúco usmial, a odišiel von k bazénu. Presne o päť minút som išla za ním.
     Robo kľačal uprostred srdca z lupienkov červených a bielych ruží a v ruke držal malú semišovú krabičku. Žeby ma išiel požiadať o ruku?! Okamžite sa mi z očí začali valiť prúdy sĺz.

     „Milá Katka, aj keď sa poznáme necelý rok, mám pocit, akoby sme sa poznali už veky. Dokonale mi rozumieš, poznáš ma zo všetkých najlepšie a dobre vieš, že bez teba nemôžem žiť.
Bola si po mojom boku počas všetkých mojich radostí, ale aj starostí, si mi oporou v čomkoľvek a veľmi mi pomáhaš už len tým, že si. Staráš sa o dievčatá, akoby boli tvoje vlastné, o mňa sa staráš tak, ako si to ani nezaslúžim.
Bol by som veľmi rád, keby sa naše úlohy trošku obrátili a ja som bol ten, kto sa o teba bude do smrti starať. Lebo ty za to stojíš a naozaj si to po tom všetkom, čím si si prešla, zaslúžiš.
Preto sa ťa pýtam, Katarína Dulanská, vezmeš si ma?“