Anjeli z nemocnice

Domov

     Keď ma prepustili z toho rodinného objatia, Timko ma za ruku odviedol do obývačky.

     Bola to moderná, veľká priestranná miestnosť zladená do zemitých farieb, ktorá bola prostredníctvom oblúka, ktorý sa nachádzal v obývačkovej stene, prepojená s jedálňou a kuchyňou podobných farieb.
     V obývačke sa nachádzala obrovská, hnedá rozťahovacia sedačka, konferenčný stolík z masívneho dreva, niekoľko skriniek, vitrín a poličiek, dlhý televízny stolík, televízor a domáce kino. A hlavne obrovská knižnica, ktorá mi v podstate padla do oka ako prvá.

     „Čo si dáš, Katka?“ opýtal sa ma Robo a postavil predo mňa sklenený pohár.
     „Ak máš, tak pomarančový džús, ďakujem,“ odpovedala som a Robo mi ten džús nalial.
     „Tak, Katarína, už ste zdravá?“ spýtala sa ma Timova mama.
     „Snáď už áno.“
     „Nepotykáme si?“ navrhol Robov otec. „Katka je už skoro členkou rodiny, tak prečo by sme jej mali vykať? Navyše je mladá a určite sa cíti na svoj vek príliš stará, ak jej niekto vyká.“
     „No tak dobre,“ prikývla pani Palkovičová. „Ja som Elena,“ podala mi ruku.
     „Ja som František, ale hovor mi len Fero.“ A tak som si s Palkovičovcami potykala.

     Potom sme sa rozprávali o tom, čo vlastne mi bolo, ako sa mám, čo plánujem robiť v budúcnosti a prečo bývam práve u Robka.
     „Elena!“ zahriakol ju Robo, keď sa na to opýtala. „Dohodli sme sa, že sa jej nebudete pýtať žiadne doterné otázky. No a je to moja priateľka a ja chcem, aby bývala u mňa.“
     Elena sa stiahla a netrvalo dlho, odišla aj so svojimi chlapcami domov.
     „Kašli na ňu. Ona vždy takto vyskakuje.“
     „Tak teda dobre,“ povedala som a postavila sa. „Kde máš WC?“
     „Vidíš oproti tie veľké hnedé dvere? No tak naľavo od nich je WC.“
     „Ďakujem,“ usmiala som sa naňho.
     „Nemáš začo. Potom ti poukazujem celý dom.“
     „Dobre,“ povedala som a odišla na WC.
    
     Keď som sa vrátila, Roba nikde nebolo.
     „Som v predsieni, anjelik!“ zavolal na mňa, a tak som išla za ním.
     „Tu sa začína naša prehliadka domu,“ usmial sa na mňa a chytil ma okolo pása. „Takže, keď vyjdeš z predsiene, tak naľavo je obývačka s jedálňou a kuchyňou.
     Z jedálne sa dá vyjsť cez francúzske okná na terasu a na celkom veľký dvor. Napravo sa nachádzajú izby. Hneď táto prvá je kúpeľňa, vedľa, ako už vieš, je WC. Ďalšia izba je hosťovská, kde sa nachádza menšia kúpeľňa. Tu spáva väčšinou moja mama, keď ma príde navštíviť, niekedy aj Dominik, môj najlepší kamarát a zároveň aj kolega z práce.
     Vedľajšia izba je moja pracovňa, lebo občas pracujem aj z domu.
     No a tu, na tomto malom poschodí,“ vyšli sme širokým nízkym schodiskom, ktoré sa nachádzalo v strede chodby priamo oproti predsieni, hore, „je napravo na konci chodby Timkova izba, lebo tu u mňa spáva častejšie než doma. Na druhom konci chodby je moja, teraz už naša, spálňa. Ostatné izby sú voľné.“
     „Pekné to tu máš.“
     „Máme. Odteraz je to náš domček.“
     „Kde sa teda môžem zložiť?“ opýtala som sa ho a vybrala sa do predsiene po kufre a tašky.
     „Oblečenie si môžeš dať ku mne do izby, skriňa je obrovská, dajú sa do nej všetky naše veci. A kozmetiku a podobné srandičky si ulož dole v kúpeľni.“
     „Dobre,“ povedala som mu a začala sa pomaly vybaľovať a udomácňovať. Cítila som v kostiach, že tu zažijem najkrajšie chvíle v živote.
     „Prišiel som ti pomôcť,“ povedal Robo a zobral kufre s oblečením.
     „A kde budem spať?“ opýtala som sa debilnú otázku, ktorá však pre mňa bola celkom dosť dôležitá.
     Počula som, ako Robo pustil kufre na zem a šiel ku mne. Otočil si ma čelom k sebe a zahľadel sa mi hlboko do očí. Možno sa z nich snažil niečo vyčítať a aj sa mu to podarilo.
     „Samozrejme, že so mnou v mojej spálni. Ale ak sa na to necítiš, spať so mnou v jednej posteli - zdôrazňujem normálne spať -, tak môžeš spať v Timkovej izbe, či v hosťovskej.“
     „Ďakujem, Robko. Si ten najlepší muž, akého si žena len môže priať.“
     „Ale no, nepreháňaj,“ zasmial sa a pobozkal ma. Potom sme sa už naozaj pustili do vybaľovania mojich kufrov.