Anjeli z nemocnice

Na druhý deň

     Ešte celé doobedie a celý večer som myslela na ten bozk na čelo od Roba. Bolo to niečo neskutočné. Naozaj sa to stalo?

     „Páči sa ti Robo?“ opýtal sa ma neskôr večer, predtým, než sme išli spať, Timko.
     „Áno,“ priznala som bez okolkov. Nemala som čo skrývať.

     Timo sa zasmial, nepochopila som prečo. Potom nastalo ticho, zaspal. A chvíľu po ňom aj ja.

     Na druhý deň nás skoro ráno zobudila Lucia, ktorá nám priniesla lieky. Potom sme zasa obaja zaspali, ja som spala až doobeda. Potom som sa najedla a zasa si ľahla. Bola som nejaká oťapená. Nevedela som z čoho, asi z liekov, no bolo mi to jedno, nechala som to tak.

     „Zahráš si, Kati?“ ukázal Timo na autodráhu.
     „Prepáč, Timko, som nejaká unavená.“
     „Aha, tak nič,“ posmutnel.
     „Neboj, o chvíľu príde Robo a bude sa s tebou hrať. Ja sa na vás budem pozerať.“
     „Tak dobre, odpočiň si,“ usmial sa na mňa a odišiel si čítať svoju obrázkovú knižku. Ja som len ležala a pozerala do stropu. A netrvalo dlho, znova som bola ponorená v ríši snov.

     Zobudila som sa na tiché vrčanie autíčok. Trochu som sa pomrvila, aby som získala pozornosť chalanov a tí ma naozaj zaregistrovali.
     „Dobré ránko, Šípková Ruženka,“ usmial sa na mňa Róbert a sadol si na posteľ k mojim nohám.
     „Ahoj, Robko,“ usmiala som sa naňho ospalo.
     „Vyspala si sa dobre?“ opýtal sa Timo.
     „Áno, ďakujem, že ste ma nechali,“ zívla som. „Idem si umyť zuby, aby ste neodpadli z môjho dychu.“
     „Nie, ty len pokojne lež,“ zastavil ma Robo. „Timovi to nevadí a ja to prežijem.“
     „No dobre,“ rezignovala som. Necítila som sa byť schopná akéhokoľvek pohybu.
     Robo na mňa žmurkol a začal rozprávať, čo všetko dnes zažil v práci, posťažoval sa, ponadával si, a my s Timkom sme sa na ňom smiali.
     „Včera som ti zabudla ukázať fotku, ako sme spali,“ strčila som Robovi pod nos tú fotografiu. Ten sa začal hurónsky smiať a my sme sa k nemu pridali. Bola to vážne komická fotka.

     Takto veselo sme sa bavili až dokým Robo nemusel ísť domov.

     „Môžem sa ťa niečo opýtať,“ spýtal sa brata pri jeho odchode Timo.
     „No daj.“
     „Páči sa ti Katka?“ Tá otázka ma prekvapila.
     Šokovane som skákala pohľadom z jedného na druhého čakajúc, čo (a či vôbec niečo) z nich vypadne.
     Róbert sa zahľadel do zeme, pousmial sa a odpovedal Timovi: „Áno.“