Anjeli z nemocnice

ČOŽE?!

     Robo sa vrátil až niekedy neskoro v noci. Aspoň podľa môjho skromného odhadu, pretože v Timkovej izbe neboli žiadne hodiny.
     Zobudil ma obrovský buchot, rozbité sklo a Robov krik.

     „Róbert, čo sa deje?“ zrevala som naňho zo schodov a cestou dole som si chvatne obliekala župan.
     „Prepáč, Katarína, ale ja nemôžem. NEMÔŽEM!!!“
     „Čo nemôžeš, Robo?“
     „Nemôžem ju teraz opustiť, nie teraz, aj keď ju už dávno neľúbim!“
     „O čom to hovoríš?“ spýtala som sa ho so strachom v očiach.
     „O kom, Katka. O kom,“ opravil ma.
     „Tak teda o kom hovoríš?“
     „Hovorím o Karin, mojej bývalke.“
     „A čo s ňou?“ vytreštila som oči.
     S Robom sme už celkom dlho a nikdy o svojich bývalých frajerkách nehovoril. Nezazlievala som mu to, veď mňa do toho nič.
     Teraz som však zostala stáť ako obarená. Šokovalo ma, čo povedal. Pichol ma obrovský osteň žiarlivosti, možno aj hnevu, cítila som sa urazená a podvedená, aj keď som taká možno vôbec nemusela byť.

     „Máme spolu dieťa!“ zhúkol na mňa Robo a ja som sa hneď porúčala k zemi.
     Vyzeralo to tak, akoby Robo so mnou podvádzal Karin a ja som sa pre to cítila nepríjemne a ponížene. Tak zle som sa necítila snáď ešte nikdy.
     „Tak prečo nie si s ňou?!“ vysúkala som zo seba po chvíli.
     Bola som úplne nazúrená, sklamaná, ponížená, oklamaná, cítila som sa ako úbožiačka, žobráčka žobrajúca o trochu lásky a tepla domova, kde by bývala s jej milovaným dokonalým princom...

     Zdvihla som sa zo zeme a rozbehla sa do Timovej izby si ľahnúť. Nemohla som byť s Robom ani minútu.