Anjeli z nemocnice

Problémy na seba nenechajú dlho čakať

     Zhruba po týždni Patríciu prepustili z nemocnice. Spolu s ňou sme išli k nej domov, aby sme jej vzali všetky veci a všetko, čo ona sama chcela.

     „Vitaj doma, Paťka,“ usmial sa na ňu Robo a za ruku ju mierne potiahol za sebou do domu.
     „Ďakujem,“ zašepkala a začala sa obzerať akoby tu nikdy predtým nebola. Nemohli sme jej to však zazlievať, odteraz je to jej nový domov.

     Celý zvyšok dňa prebehol v pohode. Patrícia sa u nás „aklimatizovala“, zabývala sa v Timovej izbe. Mária si na svoju sesternicu tiež privykla, takže nenastali žiadne problémy.
     Keď sme večer spolu sedeli pri televízore a pozerali sme nejakú zahraničnú rozprávku, ktorú osobne nepoznám, odfotila som si Robka, ako drží v náručí svoju malú princezničku a Paťku, ktorá sa k nemu túli, a ktorú Robo objíma okolo jej malých pliec.
     Bola to dokonalá fotka, ihneď som si ju nastavila ako tapetu na mojom novom mobile, ktorý som dostala ako darček od Lucie a Ota. To som však možno robiť nemala.

     Keď som sa na druhý deň, bolo to po jarných prázdninách, vrátila oficiálne do školy, všade panoval ruch a zhon. Ostatne ako vždy. Takže keď jeden študent do mňa vrazil a z ruky mi vypadol mobil, nebolo to nič zvláštne a neobvyklé.
     Ako som sa však načahovala po mobil, niekto mi ho zodvihol. Bol to ten chalan, ktorý do mňa narazil.
     „Prepáč,“ pousmial sa a so sklopeným zrakom mi podal mobil. Nedopatrením ho však odblokoval a na displeji sa objavila fotka Roba a našich dvoch princezien.
     „Kto to je?“ spýtal sa zvedavo.
     „Čo ťa po tom?“ zvolala som nahnevane. Tak ako... Kvôli nemu mi z rúk vypadne nový mobil (ktorý sa, našťastie, nerozbil), on mi ho zodvihne, nechtiac odblokuje a ešte sa ma bude vypytovať, kto je na obrázku?
     „Možno všetko, lebo sa mi veľmi páčiš. Takže dúfam v odpoveď typu: To je môj brat a naše sestry. Alebo tak nejako...“
     „V tom prípade ťa sklamem. Na fotke je totiž môj priateľ, jeho dcéra a neter.“
     „Myslel som si, že si iná,“ odfrkol si ten neznámy chalan. „No si len obyčajná cundra, ktorá sa vláči s mužom, ktorý má dieťa!“

     Tie slová ma zaboleli. Nikto o mne nič nevedel, dokonca som o sebe nič nepovedala ani babám, o ktorých si myslím, že ma majú tiež za dobrú kamarátku.

     „NIČ O MNE NEVIEŠ, TAK AKO SA OPOVAŽUJEŠ NAZVAŤ MA CUNDROU!!!“ revala som po ňom ma celú chodbu. Ostatní študenti z toho museli mať teda parádnu šou.
     „Len cundra by si začala s chlapom, ktorý má dieťa!“ odbil ma.
     „Nevieš, ako sa to všetko stalo, za akých okolností sme sa dali dokopy, takže drž hubu a nestaraj sa do môjho súkromného života!“ A aby toho nebolo málo, dala som mu facku. Takú riadnu od ruky, že ma to štípalo možno viacej než neho.
     Potom som sa od neho odvrátila a rozutekala som sa smerom na dievčenské toalety. Do očí sa mi drali slzy a on ich vidieť nemusel. Ešte by si pomyslel, že vyhral alebo čo.

     Avšak to, že ma nazval cundrou sa roznieslo po celej škole, a tak som až do konca vyučovania nemala pokoj.
     Dokonca sa odo mňa odvrátili aj moje „kamarátky“. Bolo mi z toho všetkého nanič. Tak veľmi som sa tešila domov a chcela som tam byť čo najskôr. Avšak keď mi Robo na facebooku napísal, že ma vyzdvihne pred školou, odmietla som to.

❤ROBKO❤: Prečo nechceš, aby som ťa zobral zo školy?
Princezná 👑❤: To je nadlho.

     Potom som už Robovi neodpísala, nechcela som ho tým teraz zaťažovať. Určite mal iné starosti, keďže je s princezničkami sám doma a musí sa o ne príkladne starať.