Anjeli z nemocnice

Udobrenie

     Robo mi chýbal každým dňom viac a viac. Nemohla som bez neho dýchať, existovať, mohla som maximálne tak od smútku a clivoty zomrieť.
     Po týždni som sa mu však odhodlala napísať SMS: Chýbaš mi. 😭 K.

     Robo mi však neodpísal a ja som upadla do vážnej letargie. Čo sa mu stalo? Prečo neodpisuje? Deje sa niečo? Prečo ma neprišiel navštíviť, aj keď si sám pýtal povolenie? Veľmi veľa obdobných otázok sa mi honilo hlavou.

     V strede druhého týždňa však na mňa čakalo príjemné prekvapenie.
     Keď som sa zobudila, na posteli vedľa mňa sedel Robo a smutne sa na mňa pozeral.
     Nevedela som, ako mám zareagovať, nuž som zostala len ležať a pozerala som sa naňho.

     „Dobré ránko, princezná,“ pozdravil ma rovnako ako každé ráno, keď som ešte bývala uňho.
     „Dobré ráno,“ odzdravila som bez emócií. Stále som totiž ešte nevedela, čo mám robiť.
     „Prišiel som sa ti ospravedlniť, miláčik. Ja... Asi som ti mal o Karin povedať.“
     „Možno,“ prerušila som ho. „No mňa po tom nič. Nechcem sa ti vŕtať v minulosti, ani vedieť o tebe všetko. Nechcem, ani nepotrebujem vedieť, kto bol tvoja prvá pusa, čo si robil predtým, než si ma spoznal... Teraz už len chcem, aby sme pred sebou nemali žiadne tajomstvá, aby sme sa rozprávali o všetkom a všetko si aj povedali.“
     „Súhlasím. Už nikdy žiadne tajomstvá, len úprimnosť.“
     „Presne tak.“ A to už som nevydržala a objala ho. Tak pevne ako ešte nikdy.

     Och, ako mi to len chýbalo. Tá dokonalá vôňa jeho kolínskej zmiešanej s jeho osobitnou vôňou, jeho hrejivé objatia a bozky, po ktorých sa mi vždy zatočí hlava a ja sa dostávam do delíria.

     „Takže... Všetko v poriadku? Uzmierení?“ spýtal sa ma, keď nechal moje pery chvíľku na pokoji.
     „Áno,“ usmiala som sa naňho, objala ho a stiahla k sebe do postele.
     „Takže sa vrátiš ku mne?“ opýtal sa so šibalskými ohníčkami v jeho modrých hlbokých studniach.
     „Samozrejme, že áno. Tvoje milé budíčky mi veľmi chýbali a ty ešte viac.“
     „Zajtra si prídem po teba, dobre? Ešte musím poupratovať, teraz to doma vyzerá ako po výbuchu.“
     „No dobre,“ konečne som sa úprimne zasmiala a objala svojho princa.