Anjeli z nemocnice

Moje prvé životne dôležité rozhodnutie

     Večer, keď som už bola vybalená, udomácnená, osprchovaná, oblečená v teplom pyžame a zababušená v hrubom župane, som si prisadla k Robovi, ktorý v telke pozeral nejaký akčný film.
     „Rozmýšľala som,“ začala som dúfajúc, že tak získam jeho pozornosť. A naozaj sa tak aj stalo. Robo stíšil zvuk na televízore a celým telom sa natočil ku mne. Sadol si do tureckého sedu a uprel na mňa svoje uhrančivé modré oči.
     „A na čo si prišla?“
     „Že by som si mala dokončiť školu a spraviť maturitu, lebo do žiadnej trochu lepšej práce ma minimálne bez matury nezoberú.“
     „A cítiš sa na to chodiť do školy?“
     „Ani nie, ale školu potrebujem. A chcem si nájsť aj nejakú dobrú prácu, kde mi slušne zaplatia. Nemôžeš predsa všetko v domácnosti platiť ty.“
     „Ale veď mne to nevadí. Zarábam veľa, pre nás dvoch to vystačí. A keď nás bude viac, tak dovtedy už budeš mať prácu aj ty.“
     „Nie, čím skôr skončím školu a začnem pracovať, tým lepšie. Nechcem byť príživník.“
     „Mne to naozaj nevadí, platiť za teba,“ usmial sa Robo a urobil si na sedačke pohodlie. Pritom ma stiahol so sebou, takže som mu ležala na hrudi. On ma objímal okolo ramien. „Si moja priateľka, ktorú nadovšetko milujem, a preto všetko za teba zaplatím veľmi rád. Vieš, ako to myslím, však? A navyše, pokiaľ si dobre pamätám, máš nejaký kapitál po rodičoch, určite si všetko neminula na liečbu a operáciu. Hromadu vecí totiž hradí poisťovňa.“
     „Vieš čo, uzavrime túto tému financií, dobre?“ navrhla som, lebo moja nálada sa dostávala pod bod mrazu raketovou rýchlosťou. To, že som Robova priateľka ešte neznamená, že ho budem vyciciavať a chcieť po ňom, aby za mňa všetko platil.
     „Dobre,“ prikývol a dal mi malý bozk do vlasov.
     „Ako vlastne zajtra robíš? Už hneď ráno, čo síce neviem kedy je, by som sa chcela pustiť do hľadania nejakej dobrej školy alebo aspoň nejakého doučovania, tak na začiatok...“
     „Zajtra si kvôli tebe zoberiem voľno a so všetkým ti pomôžem.“
     „Ďakujem, si najlepší,“ usmiala som sa naňho a pobozkala ho na krk. Inde som nedočiahla, svoju ruku som mala zakliesnenú niekde medzi sedačkou a našimi telami a sotva som sa dokázala pohnúť.
     „Toto už viac nerob,“ zavrčal mi do ucha s neznámym podtónom. „Inak ti to budem robiť aj ja.“
      Keď som pochopila význam jeho slov, začala som sa smiať.
     „Ale keď ja som inde nedočiahla!“ ohradila som sa so smiechom.