Anjeli z nemocnice

O pol roka neskôr

     Presne dnes je to pol roka, čo sme sa s Robom zoznámili. Stále sa nadovšetko milujeme, je nám spolu príjemne a dokonca máme aj malú dcérku, ktorá síce nie je moja, ale všemožne sa snažím, aby som jej bola dobrou matkou.

     Pred pár dňami som nastúpila do normálnej školy, do tretieho ročníka. Učitelia ma prijali v pohode, spolužiaci možno už trochu menej v pohode, no všetci mi so všetkým pomáhali a nedali mi pocítiť, že som ešte stále trochu iná, nie celkom taká, ako oni.
     Robova rodina ma tiež prijala s úctou, obrovskou radosťou a láskou. Považovali ma za Robovu budúcu manželku, ktorou by som, konieckoncov, aj veľmi rada bola. Cítila som sa medzi nimi nenormálne výborne, úplne úžasne, tak, ako som sa necítila ani keď som bola malá.

     Deti rástli ako z vody, malá princeznička Majka už mala skoro pol roka a Robkova neter Patrícia päť, už z nej bola veľká dáma. O rok nastupuje do školy. Bola som na obidve naše zlatíčka veľmi hrdá.

     Náš život bol skrátka dokonalý a za žiadnu cenu som sa ho nechcela vzdať. No o mesiac neskôr ho narušila obrovská rodinná tragédia. A moja snaha o udržanie nášho dokonalého života podstúpila obrovskú skúšku.