Anjeli z nemocnice

Prečo nie?

     Po tom bozku na líce sa Robo odo mňa odtiahol.
     „Prepáč, musím sa vrátiť. Povedal som im, že idem len na WC.“
     Musela som sa zasmiať, ten chlap si našiel parádnu výhovorku.
     „Dobre, tak ahoj,“ povedala som mu neutrálne, nechcela som, aby vedel, čo so mnou robí. Rýchlo som sa otočila k automatu, aby tak považoval ten krátky rozhovor za ukončený. „A ďakujem za odpoveď. Veľmi ma potešila.“
     „Som rád,“ povedal Róbert a odišiel. Och, prečo som sa k nemu zachovala tak chladne? Čo už, späť to dnes nevezmem.

     Asi o hodinu som sa vrátila do izby. Našťastie tam už nikto nebol a Timko pokojne spal. Nechcela som ho zobudiť, tak som si potichu zobrala deku a zababušila sa do nej. Zo stolíka som si vzala knihu a sadla si do môjho obľúbeného kresla, ktoré som dostala od Jula ako darček k trinástym narodeninám.
     Nakoniec sa mi v ňom tiež podarilo zaspať a spala som až do večere. Po nej som sa chvíľku ešte hrala s Timom, potom som mu prečítala kúsok z nejakej rozprávky a išla spať. Cítila som sa úplne vyčerpaná, hlavne emočne.

     Nevedela som, čo si mám o tej Robovej odpovedi myslieť. Potrebovala som sa s niekým porozprávať, ale nemala som s kým, Lucii som to na nos vešať nechcela. Aj tak má kopec svojich starostí, hlavne so svadbou.

     Opäť som zaspávala s myšlienkami na Róberta Palkoviča.

     Na druhý deň som nezaregistrovala, kedy som užila lieky, vynechala som raňajky aj obed a zobudila som sa až na nežný bozk na líce. Znova som prespala celý deň.
     „Dobré ránko, Šípková Ruženka,“ pozdravil ma hlas, ktorý som, ešte celá rozospatá, nevedela zaradiť.
     „Dobré ránko,“ zamrmlala som a trochu sa ponaťahovala. Keď som otvorila oči zbadala som, že vedľa mňa sedí Robo a usmieva sa na mňa.
     „Božeeee,“ zastonala som a zakryla sa celá tak, že nebol vidieť ani jediný môj vlas. „Choď preč než sa upravím, veď vyzerám hrozne.“
     „Ako si princezná želá,“ povedal.  „Idem s Timom dole na čokoládu, dávam ti pol hodiny, budem ti to merať, tak si pohni. Ak dovtedy nebudeš hotová, tvoje mínus.“
     „Dobre, choďte,“ ukázala som mu vztýčený palec a potom som len cítila, ako sa Robo zdvihol z postele a zavolal Tima na čokoládu.
     Keď som počula buchnutie dverí, vyliezla som z postele, vzala si nejaké veci a šla sa osprchovať. Vysprchovaná som sa rýchlo obliekla a učesala si stále trochu mokré vlasy. Potom som sa už cítila, že nevyzerám až tak zle.

     Tvár som si jemne napudrovala, aby som zamaskovala nejaké tie nedostatky, pery si pretrela kokosovým leskom a mihálnice som si raz pretrela špirálou.
     Práve vtedy vošiel niekto do izby, asi chlapci. Áno, podľa kriku to boli oni.
     „Katka, práve teraz ti uplynula polhodina,“ podotkol Robo, keď som sa usadila do svojho kresielka.
     „Stihla som to? Stihla. Tak čuš.“

V tej chvíli vošla do izby Lucia zahĺbená v papieroch. Nič nevnímala, len do nich pozerala a rozprávala.
     „Už máš všetky potrebné vyšetrenia za sebou a výsledky sú veľmi dobré, takže transplantácia sa uskutoční na budúci týždeň. Čo ty na to?“ spýtala sa ma a až potom zdvihla hlavu od papierov.
     Robo aj Timo na ňu nechápavo hľadeli a Lucia na nich tiež. Zrejme si neuvedomila, že už sú návštevné hodiny a Timko tu môže mať návštevu.
     „Prečo nie?“ odpovedala som jej a tým prerušila to napäté ticho. „Čím skôr, tým lepšie.“
     „Tak dobre,“ odvetila úplne vykoľajená a odišla z izby.
     „Aká transplantácia?“ opýtal sa zaskočený Robo.
     „To je jedno,“ odignorovala som ho. Bola som taká šťastná, že som ho silno objala. On mi objatie opätoval.
     „No toto, ani sa nepochváliš, že si si našla frajera,“ povedal Julo, keď nám priniesol ďalšie lieky.
     „On nie je môj frajer,“ povedala som celá červená. Aj keď sa mi tá predstava pozdávala.
     „Aha. V tom prípade by ste sa mali dať dokopy. Pristane vám to spolu.“
     „Julo!“ skríkla som naňho a ten sa začal smiať.
     „Nechám vás, hrdličky,“ zasmial sa a ja som nad ním prevrátila očami. Potom konečne aj so svojimi nie príliš vhodnými poznámkami odišiel.
     „A prečo nie?“ usmial sa na mňa Robo a ja som sa naňho šokovane zahľadela.
     „Prečo sa nedáte dokopy, keď sa máte radi? Potom sa zoberiete a budete mať deti, a budete šťastní ako mamička s ockom,“ škeril sa na nás Timko a v tej chvíli som mala chuť sa prepadnúť hlboko pod zem.
     „Prečo nie?“ potichu zopakoval svoju otázku Róbert a ja som sa zahľadela do zeme. Mala by som si očistiť topánky.
„Neviem,“ odpovedala som pošepky.