Anjeli z nemocnice

Svadba

     Bola som nervóznejšia a nervóznejšia, každou sekundou viac a viac. A keď zazvonil zvonček a prišiel Robo, aby si ma oficiálne „vypýtal“ od Petrovičovcov, od nervozity som sa celá roztriasla.
     „Upokoj sa, Katka, to zvládneš,“ usmial sa na mňa Oto.
     „Ďakujem, oco dva.“ Oto ma ešte otcovsky objal a prenechal ma Robovi, ktorému dal ešte nejaké rady, možno sa mu trošku aj vyhrážal. Ale veď čo, som skoro ako ich dcéra, a tak by sa zachoval asi každý otec, ktorému idú „ukradnúť“ jeho dievčatko.

     „Si prenádherná, Katuška,“ zašepkal mi do ucha, keď sme sa spolu objatím zvítali.
     „Ďakujem, aj z teba je aký fešák! Nehorázne ti ten oblek pristane!“
     „Už je čas!“ zvolala Robova stará mama a všetkých nás popohnala do zástupu. Vpredu išli muzikanti, potom deti, za nimi ženích s hlavnou družičkou, potom všetci slobodní, v strede ja s hlavným družbou a nakoniec manželiské páry.

     Všetci nám kývali, trúbili na nás autá a okoloidúci sa usnievali na celý tento slávnostný sprievod. Po pár minútach sme prišli do krásne vyzdobeného kostola.
     Robo a hostia sa išli usadiť, ja s Otom sme zostali vonku. Až zazneli úvodné tóny skladby River flows in you, ktorú hrali na moju žiadosť, keďže „úvodná“ pieseň je strašne otrepaná, sme spolu vkročili do kostola. Oto ma viedol uličkou, po ktorej naše dievčatá rozhádzali lupene bielych ruží. Zastavili sme sa až pri stoličke, na ktorej som mala sedieť.
     Oto mňa, ako svoje malé dievčatko, pobozkal na obidve líca a potom moju ruku vložil do tej Robovej. Ten ma automaticky na tú ruku pobozkal. A potom začal obrad.

     Keď o niekoľko minút prišlo k tomu, aby sme si povedali svoje áno, od nervozity som musela byť celá červená.
     „Ja sa vás pýtam,“ začal kňaz, „Katarína Dulanská, beriete si tu prítomného Róberta Palkoviča za svojho zákonitého manžela? Budete ho milovať a ctiť v šťastí i v nešťastí, v bohatstve aj chudobe, v zdraví aj chorobe až pokým vás smrť nerozdelí?“
     „Áno,“ odpovedala som nakoniec pevným hlasom.
     „A vy, Róbert Palkovič, beriete si tu prítomnú Katarínu Dulanskú za svoju zákonitú manželku? Budete ju milovať a ctiť v šťastí i v nešťastí, v bohatstve aj chudobe, v zdraví aj chorobe až pokým vás smrť nerozdelí?“
     „Áno.“