Anjeli z nemocnice

Ďakujem, Luci

     „Začni,“ vyzvala ma Lucia.
     „Robo má dieťa,“ dostala som zo seba jedným dychom.
     „Čože?!“
     „Podobne som reagovala aj ja. Možno horšie, no nevadí, to už späť nevrátim.“
     „S kým to má? Nebodaj je ženatý!“ zvolala nahnevane Lucia.
     „S jeho bývalkou, s ktorou sa asi pred polrokom rozišiel.“
     „Och bože! A ako sa cítiš?“ spýtala sa ma starostlivo a stiahla si ma do svojho objatia.
     „Podvedená, sklamaná, smutná, nahnevaná...“
     „Moja, to bude dobré.“
     „Nemyslím si. Ja Roba milujem najviac na svete a trhá mi srdce, že má dieťa s inou, no nechcem, aby kvôli mne opustil Karin, to je tá jeho bývalá, a to malé. Nikdy by som si to neodpustila.“
     „Chápem ťa, Katka. Ale vidím, že sa kvôli tomu trápiš aj ty. Zdieľate spolu svoje smútky a starosti, to je fajn. A ty, keď ho miluješ, musíš mu túto šlamastiku pomôcť zvládnuť. Musíš mu byť oporou.“
     „Ďakujem ti veľmi pekne za radu, Luci. Naozaj si to povedala krásne a veľmi mi to pomohlo sa trochu uvedomiť.“
     „Nemáš vôbec za čo, Katka. Dúfam, že sa to medzi vami čo najskôr urovná.“
     „To aj ja. Už teraz mi veľmi chýba.“
     „Zavolaj mu.“
     „Nie.“
     „Prečo?“
     „Povedala som mu, aby mi aspoň dva dni nevolal. Potrebujem si to totiž urovnať v hlave, musím sa rozhodnúť, ako mu pomáhať a tak.“
     „Dobre, moja. Tak sa choď teda zložiť do vedľajšej izby a cíť sa tu ako doma.“
     „Ďakujem ti, Lucka. Veľmi pekne ti za všetko ďakujem.“
     „Nemáš za čo. Ak ešte niečo potrebuješ, budem v kuchyni variť.“
     „Dobre,“ usmiala som sa na moju dobrú vílu a odišla sa zložiť do vedľajšej izby.

     Tam som sa hodila do postele a začala rozmýšľať nad všetkým, čo sa za posledných 48 hodín udialo.