Anjeli z nemocnice

Lúčenie

     Ubehol týždeň od Timkovej operácie. Jeho zdravotný stav sa každým dňom zlepšoval, tak ho po piatich dňoch previezli späť do mojej/našej izby.
     Každý deň nás Robo navštevoval, hral sa s malým, po mne nenápadne hádzal zamilované pohľady a bolo nám nádherne. Všetkým.

     „O pár dní ma čaká tá transplantácia,“ pošepkala som Robovi, keď sedel vedľa mňa.
     Timko spal, nechcel ho budiť, tak prešiel rovno ku mne. Na zvítanie sa, alebo ako by som to nazvala, ma objal a pobozkal. Pred malým ma bozkávať nechcel, tak aspoň teraz, keď spí.
     „Viem. A veľmi sa o teba bojím. Čo ak to spackajú ako Timkovu operáciu?“
     „Neboj sa. Kvôli mne sem prídu svetoví odborníci. Všetko dobre dopadne, uvidíš.“
     „Verím ti, Katka. Musíš to zvládnuť. Kvôli Lucii, Timkovi, ale najmä kvôli mne. Neprežil by som, keby som ťa stratil,“ povedal Robo a znova ma pobozkal. Vášnivo, náruživo, tak, ako by to bol náš posledný bozk.
     „Milujem ťa, Katarína Dulanská.“
     „Aj ja teba, Róbert Palkovič.“

     Usmievali sme sa na seba ako také slniečka, nemysleli sme na to, čo všetko sa môže, ale aj nemusí, stať. Všetko sme vložili do Božích rúk a modlili sa za to, aby všetko dobre dopadlo a aby sme boli spolu šťastní až do smrti.
     Takto sme vydržali až do konca návštevných hodín.

     Pred mojou operáciou ma párkrát Robo navštívil, raz aj s rodičmi, keď Timka prepúšťali z nemocnice.
     „Maj sa, šampión,“ lúčila som sa s ním. „Dúfam, že ma prídeš navštíviť.“
     „Áno,“ usmial sa na mňa malý blonďáčik a dal mi pusu na líce.
Ja som ho pohladila po líci a urobila to isté.
     „Už som si na teba tak zvykla, že bude ťažké si znovu zvyknúť na prázdnu izbu.“
     „Prídem za tebou každý deň a niekedy tu aj prespím, aby si nebola sama.“
     „Och, ty si zlatíčko,“ široko som sa naňho usmiala.
     „No poď, Timko, už musíme ísť,“ pohladila ho jeho mama po vlasoch.
     Timko ma naposledy objal, poriadne vystískal, a odišiel hneď za rodičmi domov.
     „Maj sa, Katka, čo najskôr ťa prídem navštíviť.“
     „Beriem ťa za slovo, Timko,“ zakývala som mu a on za sebou zatvoril dvere.
     „Už budem musieť ísť aj ja,“ posmutnel Robo. „Ale neboj sa, zajtra som tu zase a pozajtra zas. Každý deň, až dokým ťa neprepustia a nenasťahuješ sa ku mne.“
     „Ďakujem, Robko,“ postavila som sa a silno ho objala.
     „Nemáš za čo, anjelik. No ešte než odídem, mám na teba jednu otázku.“
     „No daj!“
     „Stala by si sa mojou frajerkou?“ spýtal sa ma a ja som od úžasu onemela. Naozaj sa ma toto spýtal?! Naozaj sa ma toto spýtal ten najdokonalejší muž planéty, Robo Palkovič?
     „Áno,“ odpovedala som so širokým úsmevom na perách, keď som si všimla, že už sa začal nervózne ošívať a možno chcel svoju otázku vziať späť.
     „Och, Katka,“ objal ma ešte pevnejšie, „už som sa bál, že ma niekam pošleš.“
     „Teba nikdy, to sa neboj,“ pobozkala som ho na líce a pohladila ho po ňom.
     Robo sa veselo zasmial a ja som sa išla priam roztopiť od šťastia.
     „Už musím ísť, kráska, tak sa opatruj, zajtra prídem.“
     „Dobre. Maj sa a dávaj si na seba pozor. Ahoj a dobrú noc.“
     „Ďakujem. Aj tebe želám dobrú noc a krásne sníčky. Tak teda ahoj.“