Anjeli z nemocnice

Všetko dobre dopadne

     Na ďalší deň ráno, keď som užila niektoré lieky, som nedokázala znova zaspať. Prehadzovala som sa, strašili ma nočné mory, v ktorých Timko po operácii zomrel alebo som zomrela ja na zlyhanie srdca, alebo ma Robo s niekým podvádzal (aj keď to by mi mohlo byť teoreticky úplne jedno, keďže spolu nechodíme).

     Dnes čakala Timka náročná operácia a ja som sa oňho neskutočne bála. Za tak krátku dobu, čo sme spolu (možno aj dva týždne?) som si ho veľmi obľúbila a prirástol mi k srdcu.
     Bol ako môj malý brat, ktorého som nikdy nemala a ktorého už nikdy ani mať nebudem.

     Znovu sa mi podarilo zaspať až okolo ôsmej. Timko dovtedy pokojne spal. Závidela som mu to, ale len nech sa pokojne vyspí, má pred sebou náročný deň.
Vstali sme naraz až na neskoré raňajky.

     „Kati, ja sa bojím,“ priznal sa po raňajkách Timko.
     „Ja viem, zlatíčko. Ja sa bojím ešte viac, veľmi som si ťa totiž obľúbila a mám ťa tak rada,“ roztiahla som ruky a skryla ho vo svojom objatí. Ten malý drobec ma objal tak pevne, ako len dokázal a akoby sa ma nechcel ani pustiť.
     „To bude dobré, uvidíš,“ pohladila som ho po chrbte, keď sa jeho drobné telíčko začalo otriasať vzlykmi.
     „Ja tu chcem mamu.“
     „Určite za tebou príde, neboj sa. A ak sa jej to nepodarí, lebo musí chodiť do práce a zarábať peniažky, aby si si potom mohol kúpiť to najlepšie autíčko, tak tu budem pre teba ja a určite príde aj Robo. Vystačíme ti aj my, ak sa mamičke nepodarí prísť?“
     „Áno,“ zamrmlal so sklonenou hlavou a znova ma objal. Tiež som ho objala a dala mu malý bozk na vrch hlavy, ako som ja dostávala vždy od mamy. Na oplátku mi dal Timko bozk na líce.
     „Teraz si pôjdeme ešte chvíľočku ľahnúť a možno zdriemnuť, dobre?“
     „Dobre,“ povedal Timko a tak aj urobil. Ja som do desiatich minút zaspala.

     „Dobré ránko, spiaca kráska,“ zobudil ma Robov dokonalý hlas.
     „Bré ránko, krásavec,“ zamrmlala som a trochu sa ponaťahovala. „Timko je už na tej operácii?“ opýtala som sa, keďže som ho nikde nevidela.
     „Áno, Lucia mi hovorila, že ho o jednej viezli na sálu.“
     „Chudáčik, je mi ho tak ľúto, že tam musí ležať, zakiaľ sa mu budú špárať ani neviem kde. Bál sa tej operácie.“
     „Bojím sa oňho. Je to môj malý braček, na ktorého, aj napriek obrovskému vekovému rozdielu, nedám dopustiť.“
     „Aj ja sa oňho veľmi bojím. Za tú dobu som si ho tak obľúbila, až za ním budem plakať, keď odíde zdravý domov,“ uchcechtla som sa, aj keď som to myslela smrteľne vážne.
     „Bude to dobré, uvidíš. On je bojovník, zvládne to.“
     „Heh, je milé, ako ma upokojuješ, aj keď by to malo byť skôr opačne.“
     „Tak ma teda upokojuj ty,“ usmial sa na mňa dokonalým úsmevom.
     Chvíľu som rozmýšľala ako, až som ho nakoniec objala a hladkala po chrbte, ako on minule mňa.
     „To bude dobré,“ hovorila som mu.