Anjeli z nemocnice

Darčeky, darčeky, všade samé darčeky

     Keď sme vypili obsah pohára, Robo ma sladko pobozkal. Bola som ako v siedmom nebi.
     Všetko, čo sa mi dnes prihodilo, som považovala akoby za zázrak. Bolo to od všetkých veľmi pekné a milé.

     „Mám pre teba prekvapenie, Katka,“ povedal Robo a odviedol ma dovnútra.
     „Aké?“ spýtala som sa zvedavo. Odjakživa som bola vždy veľmi zvedavá.
     „Uvidíš,“ uškrnul sa a v očiach sa mu zaleskli šibalské ohníčky.
     „Pýtal som sa na teba Lucky. Na to, kedy konkrétne máš narodeniny a čo všetko máš rada, čo ťa baví, a tak. Veľmi ochotne mi odpovedala a ja som ti tak mohol pripraviť pekný darček.“
     „Kam ma to vlastne vedieš?“ spýtala som sa ho, keď sme zahli do nejakej odľahlej chodby, kde skoro vôbec nebolo počuť žiadnu hudbu, ani svadobčanov a oslavujúcich.
     „Tam, kde je to prekvapenie.“

     Prišli sme až na koniec chodby, kde boli len jedny dvere.
     „Zatvor oči a počkaj tu,“ prikázal mi Robo a ja som sa neodvážila ho neposlúchnuť. Nie preto, že by som bola vystrašená alebo tak. Ja... Proste neviem, no neodvážila som sa mať otvorené oči.
     „Aké je to prekvapenie?“ spýtala som sa, keď som vedľa seba zacítila jeho opojnú vôňu.
     „Už môžeš otvoriť oči,“ povedal a pobozkal ma na odhalené rameno. „Všetko len to najlepšie, moja.“
     „Och, Robo, ďakujem ti veľmi pekne, je to milé,“ zvískla som, keď som pred sebou zbadala sedieť obrovského plyšového medveďa, ktorý bol skoro väčší než ja sama, a ktorý v rukách držal obrovskú kyticu kvetov.

     „Bude mi na teba dávať pozor, keď pri tebe nebudem,“ objal ma Robo.
     „Si úžasný, Robko,“ objala som ho najpevnejšie, ako som len vedela, a dala mu bozk na líce.
     Robo nespokojne zamrnčal, a tak si ma pritiahol do poriadneho bozku na pery.
     „Ešte mám pre teba niečo,“ zašepkal mi do ucha, keď sa odtiahol. Zašmátral vo vrecku saka a vytiahol odtiaľ menšiu ozdobnú krabičku. „Nech sa ti páči a ešte raz ti želám všetko len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia, úspechov. A samozrejme aj veľmi veľa lásky, ktorou ťa budem zahŕňať.“
     „Ďakujem,“ znovu som ho objala a preskúmala obsah krabičky. Bola v nej strieborná retiazka s príveskom v tvare anjela. Veľmi milé.

     Po chvíli sme sa vrátili naspäť do centra osláv a zábavy.
     „Tak tu ste!“ zvolal Oto, keď nás zbadal. „Kde ste boli? Alebo... Radšej to ani nechcem vedieť. Hlavné je, že ste tu.“
     „Poznáš, Oto, tú hru, kde len tak bezcieľne chodíš hore-dole a ten druhý ti hovorí zima, prihorieva, horí?“ Prikývol. „Tak takto som sa cítila, keď ma Robo viedol za darčekom. Pozri!“ strčila som pred neho toho medveďa.
     „Pekný, ale nie si na to už stará?“
     „Nie,“ odvrkla som mu naoko urazene. Robo sa za mnou na našej konverzácii veselo smial.
     „Aj tak si myslím, že áno, ale budiš. Teraz poď so mnou, s Luciou máme pre teba ďalšie darčeky,“ usmial sa na mňa Oto.
     Spolu sme vykročili na chodbu plnú ľudí a presne v jej strede sme zabočili doľava, do úzkych drevených dverí, kde vraj čakala Lucia aj s darčekmi.
     „Ja už som ti gratulovala dvakrát,“ povedala Lucia, „takže teraz ti už rovno dám darček. Nie sú to len tieto šaty, lebo si myslím, že k osemnástke to je málo, takže prijmi, prosím, ešte tento balíček,“ usmiala sa a vložila mi do rúk celkom ľahký malý balíček.
     „Ďakujem ti, Luci, veľmi pekne ti ďakujem,“ hodila som sa jej okolo krku, keď som si ten darček rozbalila. Boli to všetky albumy Demi Lovato, ktorú nadovšetko zbožňujem.
     „A tento je odo mňa,“ usmial sa na mňa Oto a podal mi väčšiu darčekovú tašku. „Všetko len to najlepšie, Katka.“
     „Ďakujem krásne,“ srdečne som sa naňho usmiala a objala ho.
     Nevedela som, čo mám na to povedať. V taške sa nachádzali všetky albumy od Seleny Gomez, tej najúžasnejšej a najlepšej osoby na svete a skvelej speváčky, mojej najobľúbenejšej, USB kľúče so všetkými filmami a seriálmi, kde hrala Selena alebo Demi. A bol tam aj drahý značkový parfém Versace Bright Crystal.
     „Ešte raz vám všetkým veľmi pekne ďakujem,“ usmiala som sa na všetkých a prapodivným spôsobom som ich objala.

     „Aj ja mám pre teba darček!“ zvolal Julo, keď nás videl vychádzať z tej malej miestnosti.
     „Ďakujem,“ s úsmevom som ho objala, keď mi podal väčší balíček.
     „Lucia a Robo mi pomáhali s výberom,“ uškrnul sa na nich a ja som sa so zdvihnutým obočím naňho zahľadela a opatrne rozbalila darček. Bola to darčeková kazeta mojej obľúbenej kozmetiky a nejaké čokolády.
     „Ešte raz ďakujem. Všetkým a za všetky darčeky,“ usmiala som sa na nich celá šťastná.
     „Poď, pomôžem ti to dať do auta a odvezieme to ku mne domov. Už sa konečne pôjdem prezliecť do ľahších a pohodlnejších šiat,“ povedala Lucia a vzala do rúk darčekovú tašku,v ktorej boli aj ostatné darčeky. Ja som vzala medveďa a ruže.
     „Tak sa zatiaľ majte,“ zasmiala som sa a ponáhľala sa za Luciou.
     „Tak teda zatiaľ,“ odpovedali naši fešáci ako jeden.