Jeden malý drobec ich dal nevedomky dokopy. Vtedy sa pre ňu stal jej ďalším strážnym anjelom.
Ďalší malý drobec preveril ich vzťah. Vtedy sa ona stala jeho anjelom.
Tretí, trošku väčší drobec, upevnil ich vzťah. Vtedy sa stali obaja strážnymi anjelm...
Keď som nachvíľu osamela, zavolala som Lucii. Potrebovala som sa s ňou podeliť o nejaké tie novinky z môjho života a hlavne som potrebovala poradiť ohľadom toho rande.
„No páni, Katka, ty sa nezdáš,“ zvolala, keď som jej na jeden dych všetko vyrozprávala. Uľavilo sa mi, že som sa jej mohla zdôveriť. „Ale no tak, Luci. Mala by som byť už konečne ako normálna baba a robiť skoro všetky tie veci, ako ony.“ „Ja viem, moja. Tak si to rande teda parádne uži.“ „Ďakujem. Nejaké rady, nápady, pomoc?“ spýtala som sa jej. Už na mňa začala doliehať nervozita. „Hlavne sa teplejšie obleč, dobre? Ešte stále je február a mrzne až praští.“ „Ďakujem za všetko, Luci. Ešte sa ozvem, dobre? Idem sa pomaly prichystať.“ „Dobre, tak teda ahoj a drž sa. Pozdravuj Róberta a uži si to tvoje prvé rande.“ „Odkážem. Ďakujem ešte raz a ahoj.“
Zložila som a otvorila tú časť skrine, ktorá patrila mne a mojim veciam. „Robko, kam ma chceš zobrať?“ zakričala som naňho. Už asi desať minút som stála pred skriňou a hľadala, čo by som si mala obliecť. „To je prekvapenie, Katka.“ „Ale ja sa potrebujem obliecť a skultúrniť. Tak mi buď povedz, kam ideme, alebo mi poď niečo vybrať ty. Ja zatiaľ idem do sprchy.“ „Hneď som u teba,“ odkričal mi Robo. Ja som sa odišla zatiaľ osprchovať. Keď som sa vrátila do izby, Robo sedel na posteli a na nohách mal položenú veľkú krabicu. „Čo to je?“ spýtala som sa zvedavo. „Darček pre teba na uvítanie. Zakaždým ti ho zabudnem dať.“ „Preboha, ale to si nemusel. Naozaj. Bože, teraz sa cítim ako nejaká zlatokopka.“ „Vezmi si ho. A ak sa ti nebude jeho obsah páčiť, tak sa zariadime inak. V telke mi ide večer futbal, v chladničke sa mi chladí pivo, takže nie je problém. Ale rád s tebou pôjdem na rande,“ dodal rýchlo, keď zbadal môj vražedný pohľad. Preboha, veď čo je na tom futbale také úžasné??? Asi dvadsať hráčov behá za loptou, dvaja brankári sa naťahujú ako žaba na škripci, aby zakryli celú bránku... Hrôza. „Tak ak dovolíš, ten darček si vezmem,“ uškrnula som sa. Nie, tentokrát futbal nevyhrá. „Ale rozbaľ ho tu, predo mnou. Chcem vidieť, ako zareaguješ.“
Otvorila som teda darček a v ňom boli úpletové kockované šaty z nejakého hrubšieho, teplejšieho materiálu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Ďakujem, Robo. Sú krásne,“ usmiala som sa naňho a dala mu sladký božtek na líce. „Tak ja som ti kúpil drahé šaty a dostanem za to len bozk na líce?“ uškrnul sa. „Panebože, koľko si za ne zaplatil?“ vyvalila som naňho oči. Už to, že za mňa platí účty, ma núti cítiť sa trápne. A on mi ešte k tomu všetkému kúpi nejaké drahé šaty. „To nie je podstatné. Chcem poriadny bozk,“ povedal a postavil sa ku mne. Škatuľu aj so šatami mi vzal z rúk, hodil to na posteľ a začal ma bozkávať. „Už je to lepšie?“ spýtala som sa ho, keď sa pre nedostatok kyslíka odtiahol. „Samozrejme,“ sebavedomo sa uškrnul. „A ak si si to rozmyslela, že zostávame doma, tak to bude ešte lepšie.“ Pretočila som nad ním očami. Typický chlap. No aj tak ho nadovšetko milujem a som mu vďačná za všetko, čo pre mňa urobil. „Obliekaj sa, pôjdeme,“ zašepkal mi do ucha a zanechal tam malý bozk. „Stačí ti hodina na prípravu?“ „Stačí,“ odpovedala som s úsmevom a znova som ho vášnivo pobozkala.
