Anjeli z nemocnice

Autonehoda

     Bol to pekný deň, skoro ako každý iný, aj keď každý jeden deň s Robom a Majkou je jedinečný. Tento deň nám však narušil jeden pajác v zelenej uniforme.
     Nikdy som nemala rada policajtov, najmä po tom, čo vídavam v správach. Keď som ho cez okno zbadala, zľakla som sa, že čo nám chce. Išla som mu otvoriť.

     „Dobrý deň. Som poručík Lackovič. Je pán Palkovič doma?“ opýtal sa ma.
     „Je.“
     „Možete ho zavolať?“ Otočila som sa, aby som išla zavolať svojho priateľa. Ten však prišiel aj sám.
     „Tu som,“ ozval sa spoza môjho chrbta Robko. „Čo potrebujete, pán policajt?“
     „Neviem, či by to mala mladá slečna počuť.“
     „Mladá slečna je moja priateľka, samozrejme, že by to mala počuť.“
     „Tak teda v tom prípade vám obom oznamujem, že mi pripadla taká nepríjemná záležitosť, ale...“
     „Tak čo?“ zvýšil mierne hlas Robo.
     „Vaša sestra a jej manžel zahynuli pri automobilovej nehode.“
     „Preboha!“ skríkol Robo a jeho modré oči zaplavili slzy.
     „Pre vás mám túto obálku. Asi boli na ceste k notárovi, aby mu ju dali. Nech sa vám páči,“ policajt podal Robovi obálku.Ten ju prijal, no na viac sa, chudáčik nezmohol. Žiadna odpoveď, žiadna reakcia, bol ako vytesaný z kameňa. Preto som slušne vypoklonkovala policajta z prahu našich dverí a keď som ich zabuchla, silno som Roba objala. On mi objatie opätoval, dokonca tak pevne, až som mala pocit, že ma rozpučí.
     Jeho telo, a tým pádom aj moje, sa otriasalo vzlykmi. Keď som videla, ako veľmi Robo smúti, rozplakala som sa tiež.
     Rika sa za tento čas stala mojou najlepšou kamarátkou, boli sme si veľmi blízke. Rasťa som mala tiež veľmi rada, bol to fajn chlap, milý a zábavný, skrátka sen skoro každej ženy (síce môj nie, lebo môj Robko je lepší).

     „Prečo sa to stalo práve nim, Katka?“ zašepkal mi zúfalo do ucha. „PREČO?!“ skríkol, až mnou trhlo.
     „Ja neviem, láska. Ja neviem...“
     „Musím ísť za mamou. A za Hugom, to bol jej najlepší kamarát,“ odtiahol sa odo mňa a načiahol sa po kabáte.
     „Mám ísť s tebou?“ opýtala som sa ho a pohladila ho po ruke.
     „Nie, zostaň s malou. Ja... Ja si to nejako potrebujem urovnať. Potrebujem byť sám.“
     „Na toto by si nikdy nemal byť sám. A ja viem, o čom hovorím, viem, čo práve teraz prežívaš a čo cítiš.“
     „Nevieš!“ skríkol po mne. O krok som ustráchane cúvla, ale nedala som sa nijako odpálkovať.
     „Ale áno, viem! Myslíš si, že keď mi zomreli rodičia, zhodou náhod tiež pri autonehode, že ja som skákala tri metre do vzduchu od radosti?!“ kričala som aj ja po ňom. „Navyše ja som nemala nikoho, s kým by som sa mohla o svoj smútok podeliť. S Luciou sme si vtedy neboli ešte také blízke. Sama som sa musela zmieriť s nezmieriteľným. A ty máš rodinu, priateľov, mňa, tak tu po mne nehuč, že neviem, ako sa cítiš, pretože, sakra, ja to veľmi dobre viem!!!“
     „Mária plače,“ povedal Robo už potichu.
     „Idem za ňou. Ty zatiaľ porozmýšľaj nad tým, čo som ti povedala. Respektíve na teba nakričala.“
     „Prepáč mi to, kráska. Prosím prepáč, že som na teba kričal. Ale moja jediná, najmilovanejšia malá sestrička je mŕtva. A je to veľmi ťažké prijať, nie to ešte sa s tým zmieriť.“
     „Ja viem, Robko. Ja to viem,“ utrela som mu zatúlanú slzu z líca a pevne ho objala.
     „Nemôžem bez nej žiť. Akoby som nemal ďalej pre čo žiť, aj keď mám teba a svoju dcérku. Proste je to...“ nedokázal sa vyjadriť, no ja som presne vedela, na čo myslí, čo cíti.
     „Choď za mamou a buď jej oporou. A nie len jej, ale všetkým,“ pobozkala som ho na líce a odišla utíšiť Máriu.