Anjeli z nemocnice

Transplantácia

     Pomaly, ale isto, sa blížil čas mojej prvej (a dúfam, že aj poslednej) operácie - transplantácie srdca. Už o dva dni som mala mať v tele srdce cudzieho človeka a, možno to vyznie totálne bláznivo, úprimne som sa bála, či sa nezmenia moje city nie len k Robovi, ale aj ostatným. Aj keď... Možno to bolo nemožné. City k všetkým ľuďom okolo mňa som neuchovávala len v srdci, ale vo všetkých bunkách v tele, všade. Až tak som ich milovala. Dúfala som teda, že sa tou transplantáciou nič nezmení, že to stále budem ja, tá istá Katarína Dulanská, len budem mať srdce iného človeka a budem relatívne zdravá.

     „Srdiečko, nezabudni, že dva týždne po tvojej transplantácii máme s Otom svadbu a očakávame ťa tam. Musíš urobiť všetko pre to, aby si bola zdravá a fit. To isté budú robiť aj všetci tvoji lekári,“ povedala mi Lucka, keď som po odchode Timka zašla na pokec, aby som sa v tej izbe necítila tak sama.
     „Neboj sa, budem robiť všetko, aby som konečne vyzdravela. Teraz, keď už mám dôvod, kvôli ktorému stojí za to bojovať, tak budem.“
     „Je ten dôvod mladý Palkovič?“ potmehúdsky sa na mňa usmiala.
     „Je,“ vyškerila som sa. „Ale aj malý Timko a v neposlednom rade aj ty a Julo.“
     „Ach, som tak rada, že ťa konečne vidím znova štastnú, takú, akou si bola pred smrťou rodičov. Veľmi ti to želám, Katka.“
     „Ďakujem, Luci. Pomohli mi k tomu aj tvoje rady. Takže ďakujem aj za ne.“
     „Nemáš za čo, moja. O tomto sa ešte niekedy porozprávame, dobre? Teraz si už choď oddýchnuť. Zajtra ťa čaká veľmi náročný deň.“
     „Dobre teda. Tak zatiaľ sa maj pekne, dobrú noc,“ uškrnula som sa na ňu a hodila sa do perín. „A modli sa za mňa,“ ešte som za ňou zakričala.
    
     Viera v Boha ma celé tie roky držala pri živote. Verila som, že Boh dopustí, aby som sa uzdravila a mala pekný život. A viera v Boha je teraz moje steblo slamy, ktorého sa držím ako kliešť. Lebo topiaci sa aj stebla chytá a viera, moje steblo, je to jediné, čo mi môže stopercentne pomôcť a čo ma môže uzdraviť.

     A preto som sa celú noc a celú dobu pred operáciou modlila k Bohu, aby sa vydarila a aby som sa konečne aspoň trochu uzdravila. Aspoň tak, aby som sa mohla zúčastniť Luckinej svadby.

     Robo ma pred operáciou neprišiel navštíviť, po Timkovi mi dal odkázať, že musel naliehavo odcestovať do Holandska na služobnú cestu. Bolo mi za ním smutno, ale bola som si istá, že na mňa celú dobu myslí.
     Snažila som sa na to nemyslieť a sústrediť sa len na to, aby som tú operáciu zvládla.

     Preto, keď ma na druhý deň viezli na operačnu sálu, som úplne vypla a sústredila sa v podstate len na prežitie.

     „Teraz si trochu pospíš, Šípková Ruženka,“ povedala nejaká asistentka a dala mi narkózu. Odvtedy som o sebe nevedela a nevnímala nič nasledujúce dva dni.

     Vnímať som začala až na tretí deň. Síce som sa trochu cítila akoby som bola v kóme, ale mohla som sa hýbať, možno aj rozprávať, takže všetko snáď dopadlo fajn a ja budem môcť ísť Lucii na svadbu a nasťahovať sa k Robkovi.

     „A operácia prebiehala bez komplikácií?“ započula som nejaký známy hlas, no nie dostatočne nahlas na to, aby som rozoznala, komu patrí.
     „Áno. Leží na svojej izbe a pomaly sa preberá z narkózy.“
     „Môžem ju vidieť?“
     „Isteže.“

     Zrazu niekto vošiel do izby, predpokladám, že to bol hlas číslo 1.
     „Ahoj, kráska, to som ja, Robo,“ povedal a stlačil mi ruku, ktorá mi vyliezala spod periny.
     „Niečo som ti priniesol z Holandska. Keď sa zobudíš, tak si to tu nájdeš, to niečo ti tu nechám, dobre?“ cítila som, ako sa na mňa usmial.

     Akokoľvek som sa snažila zobudiť sa, objať Roba a poďakovať mu za všetko, nedarilo sa mi to. V rámci všetkých možností som sa pritúlila k jeho ruke a tvrdo som zaspala. Než som však zaspala úplne, ešte som ucítila, ako ma môj princ pohladil po vlasoch a dal mi nežný romantický bozk.